Aktuálne poviedky:




.........

Jednorázovka - Len ísť hore

5. dubna 2017 v 2:14 | M3S |  Jednorázovky
Tato ... ako to len nazvať ? Poviedka ??? Kapitola ??? Príbeh !! :D Vznikol na základe jedného môjho sna, na ktorý som sa celkom nepríjemne zobudila (Však uvidíte podľa konca) ale napadlo mi v nom doladit detajly, ktore vznikli zmenami scen (poznate tie prestrihy scen v snoch :) ani neviete prečo ale ste niekde inde, dokonca STE niekto iny a podobne ) a vytvorit z toho jeden celok :) Snad sa vam to bude paciť :) predom upozornujem ze to ma troska hororovy nadych, preto aj ten obrazok :D

Na konci som pridala aj anketu :) Nakolko mám toho teraz vela a nestiham sa venovat blogu, chcela by som od vas vediet, ktore z rozpracovanych poviedok by ste tu uvitali najradsej :)



Vasa M3S


Sedela som v kuchyni spolu s Pajou a Laurou. Mali sme spoločne vypracovať projekt do školy. Keďže to bola skupinová úloha a nás vychádzal v triede nepárny počet, rozhodli sme sa prizvať k nám ešte jedno dievča, aby sme mali menej práce. Čakalo sa už len na ňu.

,,Kde je ?" spýtala som sa Lauri.

,,Písala mi, že už je na ceste." Akoby vyriekla zaklinadlo, ozval sa zvonček pri dverách. Janka prišla celá zadychčaná a uzimená. Vonka napadal čerstvý sneh a napodiv ho bolo dosť veľa.

,,Prepáčte, ale autobus meškal kvôli počasiu."

Uvarili sme si čaj a pustili sa do práce. Nevydržalo nám to ani dve hodiny a začali sme sa baviť o hlúpostiach. Nakoniec sme si povedali, že sa pôjdeme niekam do mesta zabaviť a sadnúť si.

Nemala to byť nejaká veľká akcia, naozaj šlo len o privodenie si iných myšlienok a starosti utopiť v troške alkoholu. Keď sme sa rozišli každá domov, dohodli sme sa, že na druhý deň sa stretneme u mňa doma.

Ráno pre mňa nebolo také kruté, ako som si myslela. Keďže som troška citlivejšia už na minimálne zvýšené množstvo alkoholu, nebolo mi vôbec zle. Obliekla som sa teda do čistého a vyrazila za babami. Pojem ,,u mňa doma,, totižto znamenal ,,v byte mojej starkej,,. Tá bývala v 13-poschodovom paneláku na 10-ke, kľúč od bytu bol pod rohožkou takže ma ani neprekvapilo, keď soom prišla a dievčatá sedeli na gauči.

Jediné čo ma zarazilo bola neprítomnosť Janky, ale v zápätí mi to bolo jedno. Sadla som si k Paji a Laure keď v tom zazvonil zvonček. Zmätene sme sa po sebe pozerali a čakali, ktorá sa dozná k očakávanej návšteve. Nakoniec som otvorila dvere a za nimi stále žena s malým chlapcom po boku.

6ena bola vysoká, na krátko ostrihaná blondýna s krátkou modrou sukňou, do ktorej mala zapásanú bielu blúzku. Nohy jej po kolená zakrývali čierne čizmy a celá bola zahalená v dlhom hnedom kabáte. Za to chlapec mal na sebe len kraťase, mokasíny, biele tričko a traky. Nezamýšlala som sa nad tým, či mu nie je zima. Skôr ma zaujímalo to, čo sú zač a prečo prišli k nám.

Pozvala som ich teda dnu a žiadala vysvetlenie.

Žena sa menom ani nepredstavila, Rovno na nás vyhŕkla, že chlapec je zo psychiatrickej liečebne, ale nakoľko nie je agresívny, rozhodlo sa vedenie pokúsiť sa ho zaradiť do spoločnosti. Laura a Paja mali na tvári rovnakú zmesku nepochopenia a strachu ako ja.

,,Chcem vás len požiadať, aby ste mu v jeho procese resocializácie pomohli."

V ten moment mi už nič neprišlo divné. Len som kývla hlavou a žena odišla s tým, že sa vráti zajtra. Chápala som, prečo s ním moje priateľky nechcú mať nič spoločné. Spomenula som si na film Chlapec. ( Mimochodom, je to horror. Ešte sa mi nikdy nestalo, že by som mala z horrorov zle sny, ale kedze sme to s priatelom pozerali pred spanim, v sne som si spomenula na hlavnú dejovú zapletku, v ktorej sa zena ako pestúnka musela starat o babku syna, ktory rodičom umrel a oni si prostrednictvom bábky udržiavali pocit, že je stále s nimi, ale troška to asi nezvladali :D ocividne :D ) Napadlo mi, že sa o neho tiež môžem starať a snáď niečo zmením.

Rozhodla som sa vziať ho von. Ako lepšie možno chlapca socializovať než kontaktom so svetom, ktorého sa má stať súčasťou. Obula som sa a vzala ho k výťahom.

Pýtal sa na toľko vecí. Za normálnych okolností by mi to strašne liezlo na nervy, no pri ňom som bola trpezlivá a odpovedala na všetko, čo chcel vedieť. Vysvetlila som mu, ako používať výťahy a nechala ho aj stláčať gombíky.

,,Dá sa ním ísť aj hore ?" spýtal sa ma, keď sme sa už vracali z prechádzky späť domov ( do bytu mojej starkej ).

,,Pravdaže."

,,Aj úplne hore ?" zarazil ma.

,,Iste. Aj tam." Zrazu mi napadlo, že asi chce mať výhľad na okolie. Od malička bol v liečebni, konečne je vonka a aj napriek tomu si to nemôže naplno užiť. Počas jeho premeny sme sa pohybovali len po zemi.

V byte už na nás čakali baby, ale prišla aj tá žena, čo chlapca priviedla. No venovala nám len úsmev a pobrala sa preč. Paja vyzerala ale akási nesvoja a strašne sa snažila nepozerať na chlapca.

Na druhý deň som ho vzala do mesta. Bál sa ľudí okolo, akoby mu chceli ublížiť. Asi s ním nezachádzali dobre, no o to viac ma zarážalo, že nemá strach zo mňa. Domov sme išli popri základnej škole, do ktorej som chodila. Prešli sme sa aj ce školské ihrisko.

Pod oknami sme mali betónové kvádrové kvetináče, no teraz boli pokryté snehom, takže v nich nič nebolo. Na jednom som ala našla Pajinu bundu s peňaženkou. Nechápala som, ako sa tam ocitli. Pozrela som sa hore a uvidela otvorené okno. Zavrtela som hlavou aby som nemyslela na hlúposti, vzala jej veci a spolu s chlapcom sme sa vrátili domov.

Čakala som, že tá žena už bude zasa u nás, no čakali nás len Laura a Paja.

,,Našli sme tvoju bundu a peňaženku." Vtom mi napadla strašná vec. Čo ak sa ten malý chalan správal pekne a poslušne len kvôli tomu, že tu bola tá žena ? Predstavovala pre neho autoritu, ale teraz bola preč. Premkol ma strach a na babách som videla, že došli k rovnakému záveru. Zrazu mi došla aj súvislosť medzi Pajou a jej stratenými vecami. Vedela, že pôjdeme popri škole a chcela ma varovať. Určite sa jej ten chlapec pokúsil ublížiť lebo sa prestal ovládať, ale ona mu ušla cez okno školy a bundu nechala tam ako stopu.

,,Keď tu ešte nie je tá žena, využime to na prechádzku." vzala som chlapca za ruku a čakali na výťah.

,,Kam ideme ?" bola som ticho. Nevedela som, čo robiť. V panike som na štvrtom poschodí stlačila stopku.

,,Pôjdeme dole už peško." zišli sme prvých 8 schodov keď chlapec zastal a pozrel na mňa.

,,Čo je to deka ?" Mňa akoby osvietilo. V hlave mi hneď nabehla predstava toho, ako chlapcovi začne krvácať koleno a tak som ho len chytila za ruky, aby nedopadol na tvdú zem keď sa mu podlomia nohy. Koleno mu naozaj začalo krvácať, akoby ho doň niekto silno uhryzol.

Zrazu po mne skočil a začal ma biť. Udrel ma do brucha, do hlavy, kopal ma, škriabal. Ako som sa mu bránila, strhala som z neho pár kusov oblečenia.

Vchodové dvere na paneláku su na magnet a vždy, keď sa otvoria, pípajú. Ten zvuk nás donútil ustať v boji. Pozerali sme sa na seba a naraz nám skrsla rovnaká myšlienka. Chce sa dostať von.

Chlapec sa rozbehol dole po schodoch a ja za ním. Bála som sa, že ak dotyčný, čo otvoril dvere, pôjde hore schodmi, natrafí na chlapca a môže sa stať ďalšou obeťou jeho útoku. A tak sa aj stalo.

Na druhom sme natrafili na vysokého chlapíka s bradkou, v košeli a rifliach. Keď nás uvidel, oboch od krvi a dotrhaných, nevedel, čo si myslieť. Napadla som ja jeho či on mňa ?

,,Nebojte sa o udrieť, on je ten zlý." zakričala som na neho. Chlapec sa vrhol na chlapíka. Ten sa najprv zdráhal ho udrieť, ale keď obtŕžil prvé rany odhodlal sa. Nejak sa mu podarilo to malé monštrum zo seba striasť a poriadne do neho kopol. Chlapec preletel vzducom, narazil do sklenných tabulí okien, ktoré sa tiahli popri schodoch pozdĺž celého paneláka. Jedno z nich bolo otvorené.

,,Ľudia pomóc !!! Neviem, kde umieram !!!" kričal chlapec z okna. Chlapík sa jeho volania zľakol a chystal sa ho od okna dosať preč, no on sa otočil, znova na neho skočil a zahryzol sa mu do hrdla.

Chlapík padol na zem a chlapec zameral svoju pozornosť znova na mňa. Vyzeral prekvapene, no určite nie viac ako ja.

Počas boja s chlapíkom prišiel aj o posledné kúsky oblečania a aj napriek tomu, že bol celý od krvi, nebolo nič vidno. Nič. On ... bol vlastne ona. Jeho telo, aj keď nemohol mať viac ako 7 rokov, nejavilo žiadne známky toho, že toto dieťa je chlapec. Bolo to jasné dievča.

Dievča, ktoré sa znova rozbehlo smerom dole. Striasla som zo seba šok a vybehla za ňou. Ani by mi nenapadlo sa zamýšľať nad pohlavým. Od začiatku nám bol prezentovaný ako chlapec. Mal krátke hnedé vlasy a detský hlas. Nikto by na prvý pohľad presne nevedel rozlíšiť pohlavie.

Mala veľký náskok, zalialo ma zúfalstvo, že ju nezastavím. Že vybehne von a zabije niekoho ďalšieho. Vtom som pred sebou uvidela vchodové dvere. Boli zatvorené a dievča bežalo stále nižšie do prízemia.

Výťahy.

Mohlo mi to napadnúť skôr. Ona sa predsa od začiatku chcela dostať hore na strechu a jediný spôsob ako sa tam dostať boli výťahy, ktoré som ju naučila používať.

V duchu som si vynadala a rozmýšľala, čo teraz.

Naučila som ju len stlačiť gombík poschodia, ale nie ako výťah privolať. Hneď ako príde na to, že to nedokáže, vráti sa ku mne a bude veĽmi naštvaná. Vybehla som teda von z paneláku, ale neušla som preč. Čakala som pred dverami.

Ona nebude ani vedieť otvoriť vchod a jediná cesta von je otvorené okno, cez ktoré kričala. Plán bol taký, že keď bude ona vonku, ja vbehnem späť do paneláku, vymknem ju a vrátim sa hore k babám aby sme boli v bezpečí a vymysleli, čo urobíme.

Počula som, ako niekto doskočil na striešku nad vchodovými dverami. Potešila som sa. Urobila presne to, čo som predpokladala, že urobí. Už stačilo len vrátiť sa dnu.

Otočila som sa ku dverám a strčila ruku do vrecka. Bolo prázdne.

,,Nie."

Zahrabla som aj do druhého vrecka, ani tam kľúče neboli.

,,Nie .... Nie, nie nie nie nie !!!! To snáď nie je pravda !" zaúpela som. Do očí sa mi tlačili slzy.

Keď som začula aj niečí dopad na sneh na chodníku pred vchodom, stuhla som. Tuho som zavrela oči. Pomaly som sa otočila.

Stála tam ona. Celá strapatá, zhrbená, nahá, zakrvavená, ruky mala zomknuté v päsť a kukala na mňa. Od zlosti dýchala tak prudko, že pri každom nádychu bola vyššia o dobrých 15 centimetrov.

Chcela som kričať alebo utekať, ale len som tam tak stála a po tvári mi stekali slzy. Posledné, čo som videla bolo, ako po mne znova skočila.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú z mojich poviedok by ste na našom blogu radi videli najcastejšie ? (fuj, všetko ma niečo so smrtou, teraz to vidim ked je to takto pokope :D

KARAS
Death note - Mikami
Death Parade - Destiny
Lovci
Sangramas - Deadkid

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama