NaRi Bonus 6

5. března 2017 v 11:23 | Paja |  NaRi II - Návrat nočnej mory
Dneska znova niečo z minulosti.... mojej poviedkovej.... minulosti postáv....asi ste skôr očakávali Motýlie krídla, no ja som dnes vstala o šiestej, ako každý deň, a zrazu som dostala inšpiráciu.
Vopred ale niečo z môjho života. :D Väčšinu času mi vypĺňa škola.... mám ju síce len tri dni v týždni, ale vždy od jednej po ôsmu večer, čo je viac ako únavné a zabíja to celý deň. A ta som začala vstávať o šiestej ráno každý deň, takže o desiatej večer už spím. Proste ako starý človek a nie dvasťaročný študent :D Čo viac povedať? Píšem bakalárku, seminárku, úlohy a ešte aby som toho málo nemala, tak som sa prihlásila na ŠVOČ :D takže držte palce a prosím, dajte majte trpezlivosť s mojim tempom písanie :)
Užite si kapitolu :) Prajem vám príjemné čitánie a veľa zdaru v reálnom živote :) Vaša Paja.



.
.
.
.
.
.
Teplé prsty mi pevne zvierali zápästie. Sedela som na sedačke, nohy som mala vyložené hore a podložené ešte jedným vankúšom. Po chvíli mi ruku pustili a ja som sa znova pozrela do očí ženy, ktorá tu sedela v bielom plášti. Za ňou stál Renzo a Zero, ktorý vyzeral značne znepokojene. Tá žena bola totiž Renzove teta, ktorá je výborná doktorka, a ktorú sem zavolal Shinichi. Bohuji sa na mňa prísne pozrela akoby ma odhadovala. Pohľad som jej pevne opätovala. Už som sa naozaj cítila lepšie. Potom som si spomenula na tú bolesť, ktorá ma pred pár hodinami zasiahla po obede. Zero bol vtedy okamžite pri mne, no nevedel čo mi je a ja som nebola schopná rozprávať. Naoto okamžite vzal mobil a volal, Zero počkal, kým záchvat prejde a preniesol ma na sedačku. Moje deti na mňa vyplašene pozerali. Oni ma videli prvý krát videli počas záchvatu. Pre Zera s Naotom to bolo druhý raz. Už raz som si týmto prešla. To, že sa to znova vrátilo nebol vôbec dobrý znak. Nakoniec som sa porazenecky usmiala a odvrátila pohľad. Tušila som o aký verdikt pôjde. Bohuji sa odo mňa postavila a vystrela sa v plnej sile.
"Chronické srdcové zlyhávanie." Oznámila všetkým neutrálnym hlasom. Renzo sa zatváril ľútostivo a Zero mal tvár ako kameň.
"Čo presne to znamená?" zaujímal sa môj manžel.
"Neliečiteľné." Verdikt zasiahol miestnosť ako blesk. "Ide o oslabenie srdca, kedy už nedokáže poriadne plniť svoju funkciu. Preto sa snaží srdce pracovať ešte efektívnejšie, čo je paradoxne to najhoršie čo môže urobiť, pretože sa vysiľuje ešte viac." Zero zaklial a začal sa prechádzať za sedačkou na ktorej som sedela.
"Koľko?" opýtala som sa stroho, čo zasa prinútilo Zera zastaviť, podišiel ku mne a jemne mi položil ruky na plecia. Bohuji ma prekvapene pozorovala.
"Neviem. Nedá sa to určiť. Teraz ti srdce funguje znova ako má. Tep je v poriadku, rovnako tlak. Záleží na tom, ako sa srdce veľmi zaťažuje. Čím väčšia záťaž, tým častejšie dôjde ku zlyhaniu. Postupne sa to môže zhoršovať." Napodiv, som sa cítila po tejto informácií pomerne pokojne. Viem, je to divné, byť pokojný, keď sa dozviete, že umriete, ale po pravde: ja si svoju smrteľnosť uvedomujem od nízkeho veku. Viem, že zomriem, nie je to novinka.
"Takže, ak sa vyhneme záťaži, nebude to tak kritické?" opýtal sa na uistenie mrazivý hlas spoza mňa. Bohuji prikývla a skepticky si ma premerala. Vedela som na čo myslí. Ja neviem nič nerobiť a oddychovať. Lepšie povedané, kedysi to tak bolo. Potom som si spomenula na sľub, čo som dala Zerovi. Zostaň so mnou čo najdlhšie. Pokojne som sa usmiala. Nemienim tento sľub porušiť. Rento vytiahol obočie.
"Ale? Nezastaviteľný stroj vážne premýšľa o oddychu?"
"Nuž, už ma chytila moja mladosť. Ani starý stroj, keď je hrdzavý tak nie je používaný tak často." Mala som pocit, že Zero za mnou si trocha úľave vydýchol.
"Predpíšem ti nejaké lieky, keby si cítila, že niečo prichádza, tak jednu tabletu zapiť vodou. Inak každé ráno merať tlak a tep, zapisuj si to, o mesiac príď na kontrolu." Bohuji si ma znova premerala pohľadom. "Neprepínať sa!" rozkázala mi nakoniec a začala si baliť veci. Zero pustil moje plecia, pozrela som sa na neho. Díval sa na mňa rozpolteným pohľadom, akoby viedol vnútorný boj. Boh vie prečo. Viem, že od teraz bude všetko robiť a zariaďovať tak, aby som toho robila čo najmenej. No asi bolo na čase vážne prenechať činnosti mladším. Síce nemám ani šesťdesiat, no môj život bol veľmi aktívny, oddych mi nezaškodí. Zero sa ku mne sklonil a venoval mi bozk. Aspoň mi ostatne energia na večer. Vtedy som pochopila Zerovu rozpoltenosť, jeho strach a odhodlanie ma uchrániť pred aktivitami sa priečila s jednou večernou aktivitou.
"Čo sex?" opýtala som sa doktorky priamo, čím som vyvolala v miestnosti taký šok, že som na sebe zrazu mala tri pári nemých očí. "Viete, kým to nebude tento tu počuť od vás, tak sa ma až do smrti nedotkne." Doktorke padla sánka ešte viac, no Renzo sa len uškrnul.
"Beriem spať, stále je rovnako zdravá." Na to sa otočil a vyšiel z miestnosti stále sa baviac.
"Nepreháňajte to." Skonštatovala nakoniec doktorka a pobrala sa ku dverám, neveriac krútiť hlavou. Zero ich odprevadil, ne keď prechádzal okolo mňa zašepkal.
"Ty si neskutočná."

Nestihli sa po doktorke ani dvere zatvoriť, a už vošla ďalšia osoba.
"Volala mi Yuna, došiel som čo najskôr ako sa dalo. Ako jej je?" synov hlas ma hladil po duši, na to som počula aj mnoho nôh dupajúcich po schodoch.
"Poďte sem." Zavolala som na nich, na čo sa celá perepúť vrhla so miestnosti. Kroen ešte v kabáte bol u mňa rýchlim krokom a už ma bozkával na obe líca. Yuna si sadla vedľa mňa a objala ma rukou okolo ramien. Kroen si čupol vedľa mňa a chytil ma za ruky. "Už je mi lepšie. Som rada, že vás vidím." Usmiala som sa na nich a vedela som, že nech budem robiť hocičo, alebo aj nič, kým budú pri mne, tak budem šťastná. Naoto sa usadil na sedačku vedľa a potichu čakal. Nebudeme sa tváriť, že nič nepočul, samozrejme, že počul všetko. Rovnako aj Yuna a Drao. Nuž upíri sú upíri. Dúfam, že aspoň Angus bol plne zaneprázdnený hraním sa. Podľa jeho smutných očiek, by som však povedala opak.
"Angus poď sem." Angus sa opatrne pozrel na otca.
"Neuškodí to babkinmu srdiečku?"
"Ak ju poriadne objímeš, tak jej to pomôže." Angus sa ku mne rozbehol a vrhol sa mi do náručia. Jeho rúčky sa mi omotali okolo krku a ja som si ho vytiahla na kolená.
"No a teraz by sme sa mohli prestať tváriť, ako by už bolo po mne dobre?" kyslo som sa po nich pozrela.
"Čo bude teraz?" opýtal sa Kroen opatrne.
"Teraz je čas, aby som Yune dala kľúče od riaditeľne." Usmiala som sa jemne na Yunu, ktorá sa šokovane odtiahla. Miestnosťou sa nieslo ticho. "Ja budem oddychovať a šetriť sa. A budem tu s vami ešte dlho." Angus sa zahniezdil. Oprela som si líce o jeho hlavu a cítila len pokoj. "Dala by som si čaj." Zamrmlala som, na čo sa môj zať pobral do kuchyne.
"Mami, čo keď to nezvládnem." Pozrela som sa na svoju dcéru, oči jej otca jej svietili na bledej tvári.
"Yuna, nik iný to nezvládne lepšie." Yuna sa ku mne naklonila a položila mi svoju hlavu na rameno. Drao mi doniesol šálku čaju a my sme koniec večera trávili už v pohodovom rozhovore.

Večer som umývala šálku po čaji, keď sa Zero vkradol do kuchyne a zobral mi ju z rúk. Položil ju do dresu a nechal ju tak. S výčitkou som sa neho otočila, no jeho oči ma zastavili.
"Dodržala si sľub." Usmiala som sa. Oprela som si čelo o jeho kľúčnu kosť.

"Ako by som sa mohla hnať od teba?"
.
.
.
.
.
.
.
.
.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 5. března 2017 v 20:49 | Reagovat

Toto bolo smutno-krásne. Nemám rada, keď je niekto chorý, ide zomrieť a všetko to negatívne, chápeš. Jasné, že aj to je súčasťou života, ale predsa... vždy mi to tak príde ľúto a dúfam, že sa stane zázrak a že tá postava bude úplne v poriadku.
Inak, bola to veľmi pekná časť, čítanie som si užila, aj keď to bolo kratšieho rozsahu. Musím sa priznať, že si mala pravdu - ja som očakávala pokračovanie príbehu Motýlie krídla, ale som rada, že si sa s nami podelila aj o toto dielo. :)
~~~
Počúvaj, ty nepíšeš už druhú bakalárku? Veď píšeš a píšeš, to už môžeš aj diplomovku napísať. Mala by si vidieť moje momentálne písanie. :D Ale musím sa pochváliť, že teoretickú časť mám za sebou, no čakám na odozvu školiteľky a dúfam, že mi povie, že je to na poriadku, nech ma to motivuje pokračovať vo výskume.
Inak, nech sa ti darí v škole, aby si to všetko stíhala, ale aj aby si stíhala blogovanie a podelila sa čo najskôr s nami o pokračovanie Motýlie krídla. :)
Odpoveď na tvoj komentár k môjmu príbehu: Veľmi ma potešilo, že sa ti to celé páčilo, lebo celkovo písanie takýchto scén ma bavilo a to tí dvaja ešte spolu nechodia. :] Uznávam, že na Kiseho bola dosť nahnevaná, no chcela som to podať reálne, že ozaj keď má človek nervy, tak to jednoducho všetko zo seba vypustí, aj keď to preháňa. A áno, nastane ráno, to bude v nasledujúcej časti. ^^

2 Paja Paja | Web | 5. března 2017 v 21:48 | Reagovat

[1]: Áno to by sme si priali všetci si myslím, nie len v poviedkach. Opustenie je vždy ťažké, aj keď vieme, že to musí prísť.
Je to veru kratšie, ale nejak som to nechcela preplňovať, aj tak sa tieto bonusy blížia ku koncu :)
Posnažím sa niekedy v takomto amoku, kedy dokopem múzu a aspoň na pár chvíľ ju pripútam k reťazami vyprodukovať niečo aj z krídiel :D

Nie, stále je to tá jedna bakalárka :D ktorú nie a nie dopísať :) sa s ňou mordujem :D Ja som na tom nejak podobne, tiež teraz čakám akurát, aby mi ohodnotila analýzu.
ďakujem pekne :) určite mi to teraz pôjde lepšie :)
Samozrejme, že to človek takto vybuchne, keď má nervy :D Ja som niekedy ako časovaná bomba :D bohužiaľ si to potom vždy niekto zlizne :)
Teším sa na ráno :D :D

3 Rea Rea | Web | 7. března 2017 v 18:40 | Reagovat

Ach... Ja stále neviem, čo si mám myslieť o konci tejto poviedky... Je to vlastne happy end? Alebo to skončilo smutne? :/ Asi je to nejaký horkosladký koniec :D Proste... Mne je tak Namady a Zera ľúto :( Oni si zaslúžili krásnejší koniec :( Aj keď viem, že tak to proste nechodí...
Bonuštek sa čítal skvelo a vždy sa teším, keď vidím, že tu pribudlo nejaké to pokračovanie nášho sladkého párika :D Aj keď čím ďalej tým sú tie spomienky smutnejšie.
Heh, a Namada vie, čo sa pýtať doktorov :D Proste tie hlavné veci :D Na to, čo znamená choroba, sa musí pýtať Zero, ale na iné... ehm... veci, to sa Namada opýta :D Proste úžasná až do konca :D

Ako ti ja tie časy v škole závidím :/ Ja tu musím na intráku trčať vždy do piatku :D Už ma to pomaly zabíja :( Uf... Ale máš toho teraz dosť :) No nič, ja ti budem len držať palce nech to všetko zvládneš :) A občas si spomenieš aj na nás :-P  :-D

4 Paja Paja | Web | 11. března 2017 v 11:16 | Reagovat

[3]: Áno horkosladký je veľmi vystihujúci ... happy end... no nenazvala by som to tak .... tak tragédia? ... no ani to mi na to nesedí... asi je to niečo medzi. Vojna skončila, je mier...komediálny prvok zakončenia dobrého konca.... a pritom... Namada umiera a všetci vieme, že umrie.... tragický prvok :D nuž čo na to povedať, asi sa musí každý rozhodnúť sám podľa jeho vnímania :)
Dúfam, že som vytvorila celkom realistický koniec :D život je už raz taký :)
Nuž.... smutnejšie :) myslím, že aj v takomto štádiu majú veselé a živé dni... ale ak máme vybrať tie, ktoré menia osud, už sú to len takéto :)
No hej piatky v škole to je docela horor :D Toto je prvý semester, ktorý nemám piatok školu a majestátne si to užívam....písaním bakalárky :D :D dajme tomu, že si to teda užívam :D ... na blog nezabudnem nikdy, aj keď to mnoho krát tak vyzerá, len proste teraz nie som pánom svojho času, ale čas je mojím pánom :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama