NaRi Bonus 5

28. prosince 2016 v 0:11 | Paja |  NaRi II - Návrat nočnej mory
Tento Bonus, nebude práve najveselší, nebude harmonický a krásny. No život zo sebou nesie aj iné stránky ako tieto nádherné. Avšak to neznamená, že sa neoplatí žiť. Možno som v takejto ponurejšej nálade skončila kvôli tomu, že som pred nedávnom, pred týždňom prišla o jedného milovaného potkana. Viem, niekomu to môže prísť patetické, no verte alebo nie, on mal miesto v mojom srdci a teda jeho stráte bolela a ešte bolí. Možno sa teda touto kapitolou, tak nejak lúčim aj s ním. No v každom prípade, dúfam, že vám to bude stáť za to si to prečítať.

Ešte by som chcela dodať, že všetkým prajem krásne a pokojné dožitie sviatkov. Viem, že som mala priať skôr, ale nejak som sa sem nedostala. Tak teda Šťastné a Veselé. Hádam ste si oddýchla a chystáte sa poriadne osláviť nový rok, do ktorého vám prajem len to najlepšie :)

A teraz už len kapitola:



.
.
.
.
.
.
.
Stála som tam vystretá a napnutá ako tetiva. Cítila som v sebe tieseň, ale snažila som neplakať už znova. Jednu ruku mi zvieral Zero, za druhú ma držal Naoto. Predo mnou práve nakopovali zeminu na drevenú truhlu. Zhlboka som sa nadýchla, na čo sa Zerova ruka pustila a objala ma okolo pliec.
"Poďme." Naoto ma pustil a spolu so Zerom ma odvádzali z cintorína, od otcovho hrobu. Za mnou išli Kroen s Emou a Yuna s Draom, ktorý niesol trojročného Angusa na rukách. Za nami sa pohlo ešte mnoho osôb. Mnoho osôb prišlo zložiť posledný hold mužovi, ktorý pre nás toľko toho urobil. Všetci sme sa pobrali smerom ku parkovisku. Obzrela som sa. Minimálne štyridsať áut sa naplnilo a pobralo smerom ku Akadémií.

Zastavili sme pri Akadémií a pobrali sme sa do študentských častí. Priamo do jedálne a kuchyniek. To boli jediné veľké miestnosti, kam sme sa mohli všetci zmestiť. Prečo jedáleň, študenti Akadémie sa dohodli a na vyjadrenie svojej sústrasti pripravili večeru. Niektorí bývalí študenti prišli na obrad a ja som ich sama zavolala na toto posedenie. Každý, kto nosil Kaiena Crossa vo svojom srdci, tak by mal byť na tomto posedení. Študenti pripravili vážne krásne posedenie. Už len pri vkročení do miestnosti sa mi pustili slzy. Zastala som si ku dverám, vedľa mňa stál Zero. Podľa zvyku sme vítali všetkých, ktorí sem prišli a oni nám skladali svoju sústrasť. Niektorí, ktorí si boli s otcom bližší, povedali viac slov. Niektorí mi venovali len pusu na líce, alebo stisnutie ruky, pretože cez slzy nevládali povedať viac. Mnohokrát som sa ani ja už neudržala a pustila som slzy. Ľudí prišlo naozaj veľa a táto ceremónia trvala dlho. Vnútri si ľudia sadali ku stolom, zdravili sa, navzájom sa pri sebe zastavovali a rozprávali sa. Keď už prišli aj poslední smútiaci, zavrela som dvere. Zero mi venoval súcitný, smutný pohľad a zaviedol ma ku jeden zo stoličiek. Voľné ostali už len tieto dve pre nás. Teraz bol čas na nejaké slová, ktorými by začal kar. Keď som sa pozrela po stole, uvedomila som si, že sú tu ľudia, ktorí mali k otcovi rovnako blízko ako ja. Kto by mal teda tieto slová predniesť?
"Mala by si to byť ty mami." Potichu prehovoril Kroen mojim smerom, na čo mnohý v jeho blízkosti prikývli. Zrazu akoby som mala hrču v krku. Mnoho krát som rozprávala pred ľuďmi, pred deťmi v triede alebo hoc kde inde. Teraz to bolo ale iné. Čo vlastne o ňom povedať?
"Viem, že mnohý z nás, poznali Kaiena Crossa natoľko, aby o ňom mohli teraz rozprávať." Keď som začala rozprávať, nevstala som. Viem býva to zvykom, no mala som pocit, že keď to urobím, tak sa neudržím a aj tak sa zveziem na stoličku. Realita akoby ma teraz naozaj prikvačila. Ako to urobila už niekoľko krát za posledné dva dni, od kedy sa otec pominul. "No čo vlastne o tom mužovi povedať?" ako náhle som začala rozprávať miestnosť utíchla. Nikto nevyzeral, že by chcel hovoriť on, všetci len čakali. "Nechcem ho vychvaľovať a hovoriť o ňom v superlatívoch akoby bol dokonalý. Pretože nikto z nás nie je. Ani on, ani ja, nikto. No bol to významný človek. Vedel milovať rovnako ako sa dokázal nahnevať. Mal pochopenie, smial sa a žartoval a rovnako ako my plakal a smútil. Urobil pre nás veľa. Pre niektorých viac, pre niektorých menej a podľa toho, ho tu aj každý tak pozná. Každý ho pozná vlastným spôsobom a preto o ňom netreba viac hovoriť." Musela som si utrieť slzy, ktoré mi tiekli po lícach. Ruku som položila na stôl a tá sa okamžite ocitla v tej Zerovej. "Nikdy by sme toho človeka neopísali tak, aby spĺňal podmienky každého z nás. Kaien Cross, otec, riaditeľ, lovec, priateľ, starký a všetko ďalšie čím bol. Tým stále je a bude do vtedy, dokým ho budeme nosiť v mysliach a srdciach. Nič iné sa o ňom nedá viac povedať. Preto venujme minútu tomu kým je a bude." Dohovorila som a sklopila pohľad na stôl, oči ma pálili a pohľad sa mi skrz slzy občasne hmlil. Po minúte som znova zdvihla zrak. "Ďakujem, že ste tu, prosím ostaňte do kedy budete dneska chcieť." Ukončila som príhovor. Atmosféra v miestnosti sekundami a minútami, popri jedle a rozhovoroch naberala na živelnosti. Smútok sa rozhovormi a ďalej plynúcim životom otupoval. Ako prví odišli Drao a Yuna s malým Angusom, pretože ho potrebovali dať spať. Rozlúčili sa so mnou. Yuna ma vystískala a vybozkávala a pritom sme sa skoro obe znova rozplakali. O niekoľko hodín sa ľudia pomaly začali strácať a už prevládali študenti Akadémie, ktorí do konca týždňa dostali voľno. Už som zväčša len sedela a nemo sa dívala na okolie. Bola som unavená a ustarostená udalosťami posledných dní.
"Mali by ste sa ísť vyspať." Prehovorila na mňa Ema sediaca vedľa Kroena. Ten viedol rozhovor s Mamorom a Juanom, ktorí sa tiež zúčastnili ceremónie. Na zvuk manželkinho hlasu zareagoval a otočil sa ku mne.
"Vravela si niečo?"
"Len som vravela Namade-san, že by si mala ísť ľahnúť. Vyzerá veľmi unavene." Kroen sa na mňa pozorne zahľadel, no potom mu pohľad znežnel a usadil sa v ňom starostlivý výraz.
"Mami, nemusíš tu byť do konca. Mala by si si oddýchnuť. Všetci to pochopia." Pozerala som na neho a spomenula si, že to bolo hádam nedávno, keď som ho ako pubertiaka vyháňala stále spať. Zo zamyslenia ma prebralo, keď sa Kroen ospravedlnil Juanovi a Mamorovi a odišiel za Zerom. Teraz už syn a otec vyzerali byť rovnako starí. O niečom sa krátko rozprávali a ja som tušila, že Kroen išiel za otcom preto, lebo len on ma podľa neho dokázal prehovoriť aby som išla spať.
"Bože, vždy sa všetci spiknú so Zerom, keď chcú niečo proti mne podniknúť." Šomrala som si, na čo sa Mamoru s Juanom schuti zasmiali.
"Keď nás neposlúchate." Usmiala sa Ema.
"Niekedy neposlúchala nikoho. Ako rád si niekedy na tie časy zaspomínam." Usmial sa Mamoru.
"Naozaj ste niekedy bola taká? Kroen mi o tom rozprával, ale nevedela som si to predstaviť." Priznala Ema.
"Čím som staršia, tým mám menej chuť sa s ním hádať." Mykla som plecami.
"Mnoho ti z toho obdobia ostalo, nemysli si." Venoval mi Mamoru úsmev a potom sa otočil na Emu. "Mali ste ju zažiť, keď dostala prezývku Boží hnev, alebo keď sa postavila proti všetkým lovcom, len aby ochránila Crossa." Usmieval sa Mamoru a spomínal. Aj ja som si spomenula, ako som sa vtedy otca zastala. Znova mi prišlo clivo, no nejak som slzy potlačila.
"Alebo keď sa napriek všetkým odhováraniam rozhodla obetovať svoj život za mier." Dodal Juan.
"Alebo keď neustále naťahovala upírov v nočnej triede, keď strašila dievčatá pri službe prefektov, keď papuľovala starému vedúcemu Asociácie, keď otrávená myslela len na mier a zakázala prerušenie bálu, keď po Kuranovi hodila dýku, keď sa na Univerzite hádala s profesorom, keď sa čertila ohľadne tehotenstva. A mnoho ďalších okamihov by sa našlo." Zero s Kroenom sa vrátili ku nám. Kroen sa usadil nazad, Zero ostal stáť. Ema vyzerala byť úplne zaujatá tým, čo jej chlapi hovorili.
"Niektoré z tých príbehov viem veľmi dobre rozprávať." Dal sa do rečnenie Ikke, ktorý sedel za Mamorom a do vtedy neprehovoril. Na to mi venoval jeho stále rovnako uštipačný úsmev a dal sa do toho. Len som nad nimi krútila hlavou. Zero mi položil ruku na plece, a keď som ku nemu zdvihla tvár vtisol mi pusu na pery.
"Poď." Povzdychla som si, na čo sa mi výdatne zívlo a tak som usúdila, že majú pravdu. Vstala som, rozlúčila sa s ostatnými, zapriala im šťastnú cestu a dobrú noc a spolu so Zerom sa pobrala ku nám do súkromných častí.

Akurát som vychádzala z kúpeľne zabalená len do uteráka, keď som zazrela Zera v izbe, ako sa prezlieka. Zastala som a potichu ho pozorovala. Užívala som si tento pohľad. Pohľad na neho. To, že ho pozorujem si všimol až keď sa prezliekol. Nadvihol obočie.
"Rada sa na teba pozerám. Mám vtedy pocit, že aj ja som stále mladá ako ty." Prehovorila som a pobrala sa pred zrkadlo, kde mám hrebeň. Zachytila som ešte Zerom smutno trpký pohľad. Uprela som pohľad do zrkadla. To mi stále pripomínalo, že už nie som najmladšia. Vo vlasoch na krku som mala tri šedivé pramene a tvár okolo úst mi začínali zdobiť jemné vrásky. Chytila som hrebeň a začala sa rozčesávať. Znova na mňa padali clivota, smútok a únava. Zo zadu ku mne pristúpil Zero, rukami ma objal okolo pása a venoval mi pusu na krk. Pohladila som ho po líci stále sa dívajúc do zrkadla.
"Teraz to vyzerá, že som na zajačikov." Zero mi venoval ďalší bozk. Položila som hrebeň a otočila sa ku nemu. Tuho ma objal a ja som sa na chvíľku mohla stratiť v jeho pevných ramenách. Zrazu mi uvoľnil uzol na uteráku a ten spadol na zem.
"Stále si rovnako krásna."

Ležali sme vedľa seba na posteli, prikrytí perinami a Zero mi prechádzal rukou po chrbte. Možno to nebola najvhodnejšia doba, kedy riešiť to, čo mi ťažilo myseľ, no na druhej strane som nikdy nevidela vhodnejšiu.
"Zero, musíš mi niečo sľúbiť."
"Čo také?" Netváril sa nadšene, tón môjho hlasu už istotne vycítil. A vedel, že sa mu to nebude páčiť.
"Keď raz zomriem, nesmieš sa za mnou ponáhľať." Zero skamenel. Skamenel už pri slove zomriem, ale s tým čo nastalo po dokončení vety, to nebolo nič.
"Si unavená, mala by si spať." Prehovoril nakoniec ľadovo a veľmi dobre si strážil tón, aby mi nič neprezradil navyše.
"Hovorím to vážne."
"Práve preto." Odvrkol mi tento krát.
"Upíri žijú večne. Akadémia po mojej smrti získa Yunu, ktorá tu tiež bude dlho. Asociácia lovcov ťa bude potrebovať. Ostatné strany budú mať stáleho predstaviteľa, no v Asociácií sa ľudia budú meniť. Mohli by zabudnúť, zísť z cesty. Potrebujú aby si tam bol, lebo len tak nepadne Asociácia tam, kde bola." Zero ostal mlčať, neprehovoril ani slovko, len ma prebodával pohľadom. "Zero, sľúb mi to. Nesmieš sa za mnou ponáhľať. Sľúb mi, že po mojej smrti nebudeš zbytočne riskovať, nepokúsiš sa o nič také, pričom vieš, že naisto zomrieš, len kvôli tomu, aby si išiel za mnou." Zo Zera vyžaroval neskutočný hnev.
"To je ešte ďaleko."
"Zero, ja som človek. Nebudem tu naveky, potrebujem, aby si mi to sľúbil."
"Nechápeš, čo odo mňa žiadaš." Trpko zasyčal pomedzi zuby, stiahol ruky z môjho chrbta a zavrel oči. Ruku som mu pevne stisla. Rozumiem Zero. Nie že prežiješ mňa, ale prežiješ aj nášho syna. Lebo aj on je človek. A aj jeho deti budú. No je tu Yuna, Angus a budú aj ďalší a je tu aj asociácia. Tento svet ťa potrebuje.
"Chápem, ako veľa od teba žiadam Zero." Zašepkala som.
"Svet, v ktorom nebudeš. Prečo by som v ňom mal ostať?" opýtal sa trpko a ja som videla, ako mu vytiekla jedna slza. Len málokedy som videla Zerove slzy. V ten deň, keď sa nám narodili deti, v ráno po tom, čo sme sa zobrali, keď zomrel Yagari, a keď sme našli otca mŕtveho v kuchyni. A teraz znova. Bolelo ma z toho srdce. No viac ma bolelo ešte z pravdy, ktorú som teraz už Zerovi naozaj musela povedať.
"Zero veríš na posmrtný život? Na nejaké miesto, kde sa všetci po smrti zídeme?" mala som slabý hlas. Zero otvoril oči a uprel ich na mňa. Jeho pohľad mi odhalil mnohé.
"Po dneskajšku v to chcem veriť ešte viac."
"Podľa mňa nejaké také miesto existuje." Zero ostal prekvapený.
"Prečo ti teda mám toto sľúbiť?"
"Pretože ja tam nebudem."
"Ako to myslíš?"
"Pamätáš sa ako som ti vravela, že som pri prebudení stretla všetky držiteľky?" Zero prikývol a začínal sa čoraz viacej mračiť. "Po smrti sa pridám ku nim. Naveky budem s nimi, čakať a pomáhať novým a novým držiteľkám." Zero bol šokovaný. Nezmohol sa ani len na iný pohľad, nie to ešte slovo. "Ja nebudem na tej strane, kam potom pôjdeš aj ty. Preto sa nesmieš za mnou ponáhľať. Sľúb mi, že sa nebudeš. Že tu ostaneš pre Yunu a všetkých, ktorí ťa tu potrebujú a budú potrebovať." To už som skoro plakala. Zero sa odo mňa odvrátil a díval sa do stropu. Z oka mu znova vyliezla slza. Jemne som ju zotrela. Priveľa smútku na jeden deň. Natiahla som sa po vreckovku a vysmrkala sa.
"Sľubujem." Počula som nakoniec Zera zašepkať. Otočila som sa nazad na neho. "Ale ostaň so mnou čo najdlhšie."
"Sľubujem." Obaja máme svoje záväzky, a aj keď ma stále ťažilo, čo hrozné život so mnou Zerovi doniesol, nedala by som tento život za nič. Na to som sa ocitla v ešte tuhšom objatí. Ani neviem kedy sme sa Zero dopracoval od objatia ku náruživým bozkom.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rea Rea | Web | 28. prosince 2016 v 0:57 | Reagovat

"Keď po Kuranovi hodila dýku" O tomto by mal byť celý bonus :D :D Okej a teraz vážne :)
Tak tento bonus bol naozaj smutný... Od začiatku až po koniec. Ten smútočný prejav Namady bol skutočne dojemný :( Až prišlo smutno aj mne :/
Ale najviac ma dostal aj tak až ten koniec. Predstaviť si, že stretnem osudovú lásku a vedieť, že existuje posmrtný život v ktorom nebude... Z toho by som asi zošalela. Obdivujem Zera, že sa dokázal zachovať tak, ako sa zachoval. Ja by som to podľa mňa nedokázala a rovno by som sa zosypala :-?
Každopádne ti tieto bonusíky idú a som sama zvedavá, či nás prekvapíš ešte nejakým :-P

Tvojho potkaníka mi je ľúto :( Ale určite mal s tebou krásny život a mal šťastie, že skončil v náruči niekoho, kto ho mal rád :( Niekedy sú zvierací kamaráti o 1000x lepší ako tí ľudskí...

2 Paja Paja | Web | 28. prosince 2016 v 10:54 | Reagovat

[1]: To bolo počas prvého banketu v druhej sérií :D keď zomrela tá lovkyňa :) len na to spomínali :) Ale hej také niečo by stálo za bonus :D :D

Hej aj také veci v živote sa stávajú, život nie je len krásny, na to aby sme vedeli čo je šťastie, tak potrebujeme vedieť čo je smútok.

Namada v tej realite, že spolu potom nebudú žila už od 18 rokov, no Zero v tom bude žiť možno tisícročia. Neviem si predstaviť čo je horšie. Obe varianty sú podľa mňa dosť hrozné. Zero vždy trocha menej prejavoval svoje emócie, takže som nechala na vás si predstaviť, čo všetko sa v ňom dialo.
Ešte jeden alebo dva by som chcela napísať a potom už bude naozaj koniec. Už takto si tú poviedku naťahujem a tak by som ju nerada písala do nekonečna.

Ďakujem Reuška, máš pravdu. Zvieratká sú mnoho krát oveľa vďačnejšie :) Hej mal pekný život, ľúbili sme ho hneď tri. Kupovali sme si ho spoločne :)

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 29. prosince 2016 v 18:57 | Reagovat

To bolo veľmi smutné. Toľko negatívneho bolo v tomto bonuse, že až až. Nuž ale, aj to patrí k príbehom, i keď je to kruté.
A veľmi ma zasiahol rozhovor so Zerom. Po pravde, ani ma nenapadlo, že by sa niečo takéto mohlo riešiť, lebo zvyčajne je príbeh ukončený a hotovo. Je to ako keby uzavreté.
Toto je príliš smutné. :/ No ale, aj ona by mala pochopiť Zera, že keď človek príde o milovanú osobu - spriaznenú dušu, tak... je rád s tým druhým navždy, kdekoľvek.
No veľmi pekne si tento bonus napísala, aj keď som z toho taká zachmúrená, lebo ja a smutné scény - prežívam to.
Ale, som rada, že sa Zero prejavil, resp. že mu aj slza vyhŕkla. U niektorých mužov aj v reálnom živote je to veľmi vzácne. Pekne si to opísala.
A, úprimnú sústrasť. Mrzí ma, čo sa stalo. Poznám ten pocit a viem, že to bolí. Máš pravdu, život so sebou prináša nie len to pozitívne, ale aj to negatívne. Vždy to nieje prechádzka ružovou záhradou, ale taký je život.
A aj ja tebe prajem príjemné prežitie zvyšku vianočných sviatkov, ale aj to, aby si si užila Silvestra a prajem ti len a len to najlepšie v novom roku 2017. ♥

4 Rea Rea | Web | 31. prosince 2016 v 17:54 | Reagovat

[2]: Sa mi niečo také marilo, ale nebola som si istá :D Ale máš pravdu, to by stálo aj za 10 bonusov :-D

Hej no... Nemala to ťažké iba Namada, ale ja už od začiatku súcitím "neviem prečo" viac so Zerom :-D Ale obom si im teda prichystala ťažký osud. No v realite to už tak je :(

Presne... Ja už 3 roky smútim za svojím prvým kocúrom, ktorý raz odišiel a nevrátil sa :( Ktovie, čo sa mu stalo :( Ale stále na neho myslím :/ Bola to taká moja mačacia láska :)

Paľka a ani tento rok som na teba nezabudla :D Už to budeš brať ako takú otravu na Silvestra, ale narodila si sa naozaj v super dátum :D V ľahkozapamätateľný :D Takže aj do toho ďalšieho rôčka ti želám len to najlepšie :) Nech sa ti splní všetko po čom tvoje ♥ túží :3 A zároven vam obom prajem aj šťastný nový rok 2017 :)

5 Paja Paja | Web | 2. ledna 2017 v 0:21 | Reagovat

[3]: Áno uznávam, bola to veľmi pochmúrna kapitola. Možno nebola tak vhodná na toto sviatkové obdobie, no ja si myslím, že už keď som sa rozhodla písať bonusy, tak bola proste potrebná.
Viem, že každý chce byť spolu, nech je to kdekoľvek, ale práve preto ho Namada musela zastaviť pred jeho smrťou, pretože oni by sa aj tak nestretli. Určite že to nie je ľahké ani pre jedného, ale ja tak trocha súhlasím s Namadiným konaním. Ja y som tiež nechcela aby niekto umrel a aj tak nemohol byť ďalej so mnou. Viem, že by to bolo ťažké, ale radšej by som bola, aby žil ďalej, kde viem, že je pre niekoho ďalšieho dôležitý.

ďakujem za pranie do nového roka. Verím, že vďaka tomu bude môj rok zas o niečo lepší ako by inak bol :)

A ďakujem aj za vyjadrenie sústrasti. Veľa to pre mňa znamená.

[4]: Ako inak Napajedná Namada s dýkou v ruke a Kuran ako terč, čo kapitola... celovečerný film! :D :D
Presne tak, ja si nemyslím, že je život ľahký, ale to neznamená, že sa ho neoplatí žiť no. A on prinesie hockedy hoc čo :)

Oo kocúrika mi je veľmi ľúto. Ako dlho si ho mala? Musel byť veľmi zlatý, však bol tvoj.

A ďakujem krásne za prianie ku narodeninám. Veľmi ma teší, že si si spomenula. Taká som rada, že posielam pusu a objatie na diaľku :) A samozrejme ďakujem aj za prianie do nového roka, teraz sa mi už určite bude dariť :) Rovnako aj tebe Reuška, rovnako aj tebe :)

6 Rea Rea | Web | 16. ledna 2017 v 21:40 | Reagovat

[5]: Heh, to by som išla aj do kina! :D
To si pekne napísala :) Pravda úplna :D A ja dúfam, že nám prinesie už len to najlepšie :3

Hej to bol :( Asi dva roky, ale bol to vôbec môj prvý kocúr, takže na neho stále spomínam aj keď mám už asi 4 roky nového :D Proste stále mi je za ním smutno :(

:) Oj, tam to som aj ja veľmi rada :)
A ďakujem aj ja :3

7 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 2. února 2017 v 15:13 | Reagovat

Cross zomrel T_T On bol veľmi skvelý charakter v tejto poviedke, aj v anime ale tam nemal moc priestoru. Tento bonus bol naozaj smutný, chudák Zero, chudák Namada. Verím, že ten sľub čo dal Zero Namade musela byť pre neho jedna z tých najťažších vecí, ktoré urobil. A ešte keď zistil, že keď Namada odíde už ju nestretne ani v posmrtnom živote. Ale páčilo sa mi čo Namada povedala na konci, že by ten život nikdy nevymenila. Nech ho spolu prežijú naplno :-)

Čo sa týka toho potkana veľmi ma to mrzí a nie nie je to patetické. Ja som mala dvoch zajkov, jeden mi zomrel na starobu druhý na chorobu a preplakala som kvôli tomu veľa sĺz. Keď zomrel môj prvý zajko bola som ešte na základnej a tak ma to zobralo, že som nebola schopná ani odložiť jeho klietku. Nechala som ju v mojej izbe skoro celý mesiac, aj s pilinami, so všetkým a až po mesiaci som bola schopná prijať, že zomrel a odložiť ju, takže nie patetické to nie je. Zvieratká sú ako naša rodina hlavne keď s nimi prežijeme dlhý čas a smútiť za nimi keď odídu je v poriadku :-)

8 Paja Paja | Web | 3. února 2017 v 18:30 | Reagovat

[7]: Každý človek raz umrie, musel aj Cross.. .. už prežil svoju lásku, svojho rivala, svojho najlepšieho priateľa. Myslím, že žil dlhý život a vďaka mnohým ľuďom aj veľmi dobre. Veru, smutnejší diel ako je zvyk u týchto bonusoch. Ja si myslím, že je to určite tak s tým sľubom. A myslím, že by jej ho ani nedal, keby mu nepovedala pravdu. Samozrejme, že naplno. ja si zas neviem ani predstaviť byť ako Namada, od 18-ky vedieť, že len tento život a už vážne nikdy viac definitívne ho neuvidíš. Musí to byť neskutočne ťažké.

Zvieratká sú ako deti. Stále to vravím, staráš sa o ne, ľúbiš ich, kŕmiš ich a umývaš ich. Aj mne tak zomrelo prvé zvieratko, potom aj druhé. Mala som morčatká a bola som ešte na základke, keď zomreli. Teraz už je lepšie, už neplačem, skôr sa usmievam a smejem sa, keď si spomeniem na nejakú hlúposť, čo vyparatil :) A stále máme ešte druhého, takže až tak smutno nie je :) Ďakujem za podporu Tsuki :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama