NaRi Bonus 4

17. prosince 2016 v 0:00 | Paja |  NaRi II - Návrat nočnej mory
Nejak sa mi to proste dobre písalo, tak som s arozhodla vám pridať ďalší bonusový dielik.... dúfam, že vás tieto sentimentálno neviem aké časti neotravujú. Chcela som vám len fragmentárne priblížiť životy hlavných postáv v ich celom živote. Na to sa hodia presne takéto výnimočné udalosti ako opisujem. Nie je to tak, že by každý deň zažili nejakú ohromnú a prelomovú vec. Tak to nie je asi u nikoho, no práve na takýchto oslavných častiach som chcela poukázať na to, že žili spokojne ako len mohli.
Prajem príjemné čítanie :





.
.
.
.
.

Dneska bol slnečný deň, no slnko už pred hodinou zapadlo. Stála som v kuchyni a pozerala som sa von okom. Zero s Kroenom akurát presúvali stoly a pripravovali jedáleň na rodinnú večeru. Bola to dosť neskorá večera, pretože na ňu boli pozvaní aj Rijen s Takumom. Nechceli sme ich sem ťahať počas dňa, pretože mi je jasné, že už takto museli vstávať skôr ako bolo zvykom, aby stihli dôjsť. Bol to taký kompromis z oboch strán. Celé toto posedenie vymyslela Yuna, ktorá už tretím rokom tvorila s Draom pár.
"Mama ak ti to prihorí, na takejto skvostnej večeri s jej svokrovcami, tak ti to doživotne neodpustí." Prikradol sa za mňa Kroen.
"Och." Pozrela som sa na panvicu a rýchlo obrátila mäso. Kroen pred troma týždňami dosiahol 24 rokov. Aj napriek tomu, že bol od Yuny mladší, vyzeral rovnako staro ako ona. Možno už aj o trocha staršie. To nebola jediná takáto divná skutočnosť v našej rodine. Aj ja so Zerom sme napriek rovnakému veku vyzerali rozdielne. On prestal starnúť niekedy po našej tridsiatke. Ja však nie. Mne čas pridával stále viac vrások. Teraz som mala 52 rokov a patrične som na to aj vyzerala.
"Mama, zas si sa zamyslela." Uškrnul sa Kroen a ja som v tom úškrne videla jeho otca. V tom zazvonil zvonček. "To bude Ema." Usmial sa. Bolo krásne vidieť moje deti šťastné. "Chceš tu pomôcť?"
"Utekaj, ju privítať." Rozkázala som mu, keď som od dverí počula jej hlas. Kroen mi dal pusu na líce a spokojne sa hnal za svojou drahou.
Rýchlo som dorobila posledné kusy a pobrala sa do jedálne. Zero sedel za stolom a rozprával sa so synom a jeho priateľkou o situácii v Asociácii. Už ma ani nezarážalo, že syn a otec vyzerali skoro rovnako staro. Aj Ema už vyzerala uvoľnenejšie, ako keď tu s nami bola prvý krát. Pozdravila ma a potom sa mi ponáhľala pomôcť ponosiť na stôl. Znova sa ozval zvonček.
"Čo myslíte, ktorá dvojica to bude?" Kroen sa hral prstom s príborovým nožíkom.
"Uvidíme." Išla som otvoriť. Za dverami stáli Rijen, Takuma a Siyahin. To bol Rijenin druhý syn, ktorý mal teraz len sedem rokov. Zvítala som sa s nimi, Siyahin ma srdečne vystískal a potom sa hnal tak urobiť aj so zvyškom. "Po kom má takú akčnú povahu?" smiala som sa na tom ako sa hodil Zerovi okolo krku.
"Moja mama bola že vraj taká." Mykol plecami Takuma a s láskou v očiach pozeral na syna. Obom som odložila kabáty a pobrali sme sa do jedálne.
"Tí dvaja tu ešte nie sú." Oznámil im pri príchode Kroen objímajúc Siyahina.
"Kroen, Yuna na to meškanie určite má nejaký dôvod." Napomenul ho Zero. Všetci sme sa zatiaľ usadili okolo stola a nezáväzne sa rozprávali. Sedela som vedľa Zera, jeho ruka si ma privinula a ostala mi prehodená cez rameno. Keď sne takto pri sebe sedeli ešte viac bol viditeľný ten rozdiel medzi nami. Celá miestnosť to však ignorovala.
"Už som hladný, kde je toľko onee-chan?" zašomral Siyahin a upieral na mäso psie oči. Rijen ho pohladkala po hlave. Vyzerala stále ako mladá matka, pričom tu bola najstaršia. Nuž, takí je život s upírmi.

Zrazu zahrkotali v zámke kľúče. Yuna s Draom vošli do chodby. Yuna sa hneď vohnala do dverí. Mala ružové líca od zimy.
"Prepáčte to meškanie. Hneď vám vysvetlíme prečo." Na to sa vrátila do chodby, Drao jej vzal kabát a ona si vyzúvala vysoké čižmy, ktoré následne vymenila za domáce papuče. Obaja došli ku nám a zvítali sa. Posadali sme si nazad ku stolu, no Yuna s Draom ostali stáť. "Máš to?" opýtala sa Yuna Draa, ktorý si prehľadával vrecká na gatiach.
"Samozrejme." Na to vytiahol z vrecka tri obálky. Jednu dal jeho rodičom, druhú mne so Zerom a tretiu podal Kroenovi.
"Čo to je?" opýtal sa Zero.
"Vysvetlenie pre túto večeru a rovnako aj nášho meškania." Usmievala sa šťastne Yuna. Nadvihla som obočie a prezrela si ešte raz obálku. Nič na nej napísané nebolo. "No na čo čakáte, otvorte to!" pobádala nás. Hneď na to sa dalo trojo rúk do pohybu a v miestnosti bolo počuť trhanie papiera. Otvorila som ju a vybrala jej obsah. Pozrela som sa naň. Bola to sonografická snímka nového života. Užasnuto som sa pozrela aj s ostatnými na široké úsmevy budúcich rodičov.
"Och deti moje!" nahnali sa mi do očí slzy šťastia a už som Yunu tuhu zvierala. Bola to krásna novinka, ktorá ma urobila tak neskutočne šťastnou, že som proste musela plakať. "Gratulujem, to je úžasné."
"Ďakujem mami." Aj Yune vyšli slzy. Pustila som ju a či to chcel alebo nie, tak som objala aj Draa. Ten mi len jemne potľapkával po chrbte. Na to som ho pustila, no nemohol si vydýchnuť, pretože ho hneď stisla Rijen.
"No teda sestrička, týchto starcov si nemohla potešiť viac." Gratuloval jej Kroen a Ema jej stisla obe ruky a veselo sa na nich usmievala.
"Toto musíme zapiť." Zero odišiel hľadať nejakú fľašu saké. A to sa vrátil aj s pohárikmi a všetci okrem Yuni a Siyahina sme si pripili.
"Čo sa deje?" opýtal sa on zmätene, keď nechápal a rovnako nechápavo pozeral na sono snímku.
"To znamená braček, že budeš onedlho strýkom." Vysvetlil mu Drao. Mne stále neprestávali tiecť slzy. Zero ma objal okolo pása a aj jemu na tvári visel spokojný úsmev. Ten mával len pri vážne výnimočných situáciách.
"Budem strýko? To znamená, že Yuna čaká bábo?"
"Tak tak, Yuna čaká bábo." Zopakovala som ako v sne.
"A kde je to bábo?" opýtal sa a obzeral sa po miestnosti, akoby ho mal nájsť v niektorom kúte položené.
"V mojom brušku."
"Ty si ho spapala?" zhrozil sa Siyahin a neveriacky na ňu pozeral. Na to sme sa všetci rozosmiali. Rijen sa ku nemu sklonila a pozrela mu do očí.
"Bábo je v brušku, lebo je ešte maličké. V brušku bude rásť a potom, keď bude dostatočne veľké, tak bude tu s nami. Zatiaľ je však v bezpečí bruška aby sa mu niečo nestalo."
"Lebo je veľmi malé a my ostatní sme proti nemu veľmi veľkí však?" opýtal sa zas a ja som si spomenula na všetky tieto časy mojich detí, keď sa takto vypytovali.
"Presne tak." Potvrdila mu Rijen s úsmevom.
"Ale keď je také malé, tak musí veľa jesť nie? Aby vyrástlo. Nie je hladné? Ja som strašne hladný. Mali by sme sa najesť všetci." Na tomu zakňučalo v bruchu. V dobrej nálade sme si posadali ku stolu a dali sa do jedla.

"Škoda, že tu nemohol byť starý otec." Povedala v polke jedla Yuna. Vyzerala, že ju to vážne trápi. "Kde vlastne to išiel?"
"Je u Shinichiho v sídle v horách. Horský čerstvý vzduch mu robí dobre na pľúca." Presne tak, otec bol u jeho starého priateľa, pretože sa akurát liečil zo zápalu pľúc. Málokedy som otca videla chorého, no potom čo Yagari-sensei zomrel, ho táto chorova veľmi dostala. V Akadémii sa mu ťažko zotavovalo, pretože ho tu ťažili spomienky a tak sme spolu s ním usúdili, že niekoľko týždňový oddych v horách v spoločnosti starého priateľa mu pomôže viac. Podľa telefonátov a listov, ktoré sme si s ním vymieňali sa mu vážne omnoho polepšilo. Ešte dva týždne a mal by sa vrátiť sem. Spolu so Shinichim.
"Dúfam, že sa mu tam dobre darí, no aj tak by som mu to rada povedala." Prežúvala ďalší kúsok mäsa.
"Môžeš mu to povedať, hneď ako sa vráti. Necháme to na vás." Prisľúbil jej Zero.
"Určite bude rád." Usmiala som sa na ňu.
"Určite bude plakať viac ako mama." Zasmial sa Kroen a odľahčil celú túto ťaživú myšlienku.
.
.
.
.

.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 19. prosince 2016 v 14:47 | Reagovat

Ty kokos, ja si na tento príbeh fakt len trošku spomínam, minimálne.
Ale povedala som si, že si to prečítam, lebo je to predsa len bonus, nejaká tá čerešnička na torte, takže tomu by som mohla porozumieť.
A aj som porozumela. Veľmi pekne si to napísala a takéto veselé, spokojné, šťastné časti si rada prečítam. Je to príjemná zmena a ja sa len teším na pokračovanie Motýlie krídla *angel face*
~~~
Veľmi pekne ti ďakujem za komentár k prvej kapitole Classmates. Vlastne celkovo ti ďakujem za to, že čítaš väčšinu mojich príbehov. Veľmi mi pomáha, keď má niekto záujem to čítať a komentovať. Vďaka tejto spätnej väzbe mám silu zverejňovať príbeh aj naďalej. ♥ Ešte raz ĎAKUJEM. :)

2 Paja Paja | 20. prosince 2016 v 21:45 | Reagovat

[1]: Som rada, že si na to ešte spomeniete. Veľa to pre mňa znamená, pretože toto bola predsa len dosť podstatná časť môjho života. Musím sa priznať, že teraz som nepísala skoro nič, táto kapitola bola vopred prednastavená a v mojom živote to bolo posledný týždeň ešte hektickejšie. Skúšky, príchod sesternice, ktorú som rok a pol nevidela a nakoniec úmrtie môjho zlatíčka (potkaníka) Igyho, ktorého som veľmi ľúbila.

Nemáš mi prečo ďakovať, ja to čítam preto, lebo ma to baví, nie pre povinnosť. Nehovorím to preto, aby som ti pohladkala ego, ale preto, lebo to tak vážne je. Takže tú poviedku čítam preto, lebo ma to zaujalo a baví ma to :)

Spätná väzba je veľmi dôležitá pre všetkých autorov si myslím a preto aj ja ďakujem za vašu podporu, komentáre a názory. Mnoho to pre mňa znamená.

3 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 20. prosince 2016 v 23:01 | Reagovat

[2]: Chápem. :) Máš to veru pestré, ale viem aké to je, lebo ja mám stále čo robiť s bakalárkou a nemôžem zaháľať aj napriek tomu, že budú Vianoce. Tak ti prajem, aby sa ti darilo v škole a úprimnú sústrasť.

O to ma to teší viac. ^^

A nemáš začo, mňa veľmi baví čítať príbehy, či už FF alebo originálne a hlavne také, čo naozaj stoja za prečítanie a kde je vidieť tá autorova snaha tak ako u teba a páči sa mi, že sme tu v tomto blogovom svete taká maličká komunita, že máme záujem čítať príbehy od druhých, komentovať ich a tým si vlastne aj vzájomne pomáhame. :) Fúfa, aká harmónia zo mňa vychádza. :D

4 Paja Paja | 21. prosince 2016 v 13:09 | Reagovat

[3]: ďakujem Citruštek :)

Ale je to tak. Mne sa presne toto na tom páči. Teraz nie v zlom, ale pamätám si ako na blogoch leteli časy Spriateľených blogov... proste, dva blogy sa "spriatelili" a navštevovali sa, komentovali si a tak... myšlienka to bola pekná, ale celé mi to prišlo dosť povrchné. Komentáre, z ktorých človek videl, že to daná osoba ani len neprečítala, návštevy SB, ktoré len mali zvýšiť návštevnosť blogov, ale vôbec to nemalo reálnu výpovednú hodnotu. A nakoniec niektorí došli s podmienkami ako: raz do týždňa musíš navštíviť môj blog a okomentovať článok. Raz do mesiaca sa musíš zapojiť do diskusie.... akože vážne? Vždy som sa na toto dívala nechápavo, nikdy sa do toho nezapojila, pretože mi to prišlo maximálne povrchné. Úplne rozdielne od toho, na čom som si blog založila ja.

Nemyslím to tak, že by som nebola rada, keď niekto navštevuje tento blog, komentuje a tak. Práve že ma to teší, lebo mám pocit, že su to ľudia, ktorých to baví. Ktorí tomu venujú svoj čas preto, lebo chcú, nie preto že musia. Mne stačí, keď mám pár čitateľov, ktorí sú ku mne úprimní, aj keď sa im niečo nepáči napríklad. Je to oveľa hodnotnejšie v mojich očiach ako nejaké komentáre typu: pekný článok. Super blog a pod.

Takže si to pomenovala úplne presne. Harmónia, ktorá sa vytvorila medzi blogmi, ktoré poznám je pekná v tom, že nie je nútená. Je to spontánne. Nečítam ostatné články kvôli tomu, že potom aj oni musia čítať to moje. Čítam ich predsa pre to, že ma to baví a ak aj vás bavia moje, tak ma to potom teší ešte o niečo viac.

Hádam som to vyjadrila tak ako som chcela. Nemám rada, keď chcem vyjadriť niečo takto pre mňa dôležité a poviem to ako debil a potom to ľudia pochopia inak ako som chcela. Tak hádam som to napísala dobre no :)

Ďakujem ti za záujem a čas, čo tomuto blogu venuješ :)

5 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 21. prosince 2016 v 13:59 | Reagovat

[4]: Myslím, že som to pochopila tak ako si chcela. :) Ja si na tú dobu tiež pamätám, ale myslím že pomimo tých našich blogov to funguje s SB stále. Nedávno som len tak "surfovala" po rôznych blogoch a tam sú stále podobné podmienky s navštevovaním a komentovaním.
Ja som to kedysi tak mala tiež (4 roky dozadu, HAHA :D), no ale časom som zistila, že nemám dobrý pocit z toho, keď mi niekto komentuje preto, lebo musí a to typu "pekné" "pekný článok" "obieham SB".
No a teda, aby si to chúďa moje nečítala ten môj sloh, tak som rada, že my niekoľko blogeriek sa navštevujeme preto, lebo nás to baví. ^^
Aj ja ďakujem. :3

6 Paja Paja | 21. prosince 2016 v 19:10 | Reagovat

[5]: Ja tie podmienky nepochopím fakt... alebo teda skôr nepochopím tých, ktorý chcú mať takýto blog a takúto návštevnosť.. čo ich potom na tom teší? :O

7 Citruštek Citruštek | E-mail | Web | 21. prosince 2016 v 19:16 | Reagovat

[6]: Netuším, ale snáď časom prídu na to, že to nie je bohviečo dostať taký nekvalitný jedno alebo dvojslovný komentár o ničom a len z povinnosti. Nemá to význam.

8 Rea Rea | Web | 24. prosince 2016 v 11:28 | Reagovat

Jéj, to bolo zlaté ♥ Ako všetky tieto bonusíky, takže nie, neotravujú nás :) Čo ma kus prekvapilo, bol ten rozdiel medzi Namadou a Zerom :D Nikdy som nad tým nejako uvažovala, ale teraz to dáva zmysel :D Ty asi fakt myslíš na všetko :D Mať ale takého manžela, tak som asi nasratá a celý život v depke :D No... Ale je to Zero :D Zrejme by som mu to nejako odpustila :-D
Ale opísané to bolo super :) Živo som si to vedela predstaviť a cítia tú rodinnú atmosféru :D Teraz keď sú ešte Vianoce, som si to predstavovala v takom nejakom období :D
Heh, inak pripájam sa k tebe a k tým takzvaným spriateleným blogom :D Priznám sa, že purpleflower je už môj ani neviem koľký blog a na tých prvých som mala práve SBčka :D Úplne som zbožňovala tie komentáre: Obieham :D Väčšinou som potom tých ľudí vymazala z SB a nechávala si tam len tie normálne SB :D Potom ma to však už prestalo baviť a teraz mám len obľubené blogy, na ktoré rada chodím, komentujem a vôbec mi nezáleží na tom, či oni komentujú mne :) Proste ja komentujem, že sa mi niečo páči, nenútim toho človeka, aby na oplátku chodil ku mne :)
A nakoniec chcem tebe aj M3S popriať NÁDHERNÉ VIANOCE v kruhu najbližších, plno darčekov a proste všetkého :) Nech sú dokonalééé ♥ Mám vás rada baby :) Síce sa poznáme len z blogu, no obľúbila som si vás :) Moc :)

9 Paja Paja | Web | 27. prosince 2016 v 11:26 | Reagovat

[8]: Som naozaj veľmi rada, že sa ti to páči :) Nuž, bola by si v depke, že máš za manžela stále mladého Zera? :D asi aj áno aj nie :) Zera by som brala :D :D hneď, všetkými desiatimi... ale aj mňa by hnevalo, že starnem... ale tak Namada je Namada... nikdy nebola celkom ako iné ženy ;-)

O období som po pravde vôbec nerozmýšľala, keď som to písala, ale tak nejak to vyšlo na tie Vianoce, takže môže to tak pôsobiť :) Presne tak, rodinné, harmonické, pokojné :) také si Vianoce vždy predstavujem :D

Obieham je úplne plnohodnotný komentár, ktorý mi presne povie, že tento blog je ľúbení :D no horor nie? Chápem, ja nezatracujem nápad SB, ja to zahadzujem pre to, čo sa z toho stalo. Skôr ako SB vás beriem ako moje obľúbené stránky :)

Presne tak to má podľa mňa aj fungovať, komentujem čo sa mi páči a čo mi za to stojí :)

Ďakujeme Reuška, aj ja ti takto spätne želám pokojné a šťastné sviatky. Veľa pohody a úsmevom :) A zároveň aj všetko dobré do nového roka :)

10 Rea Rea | Web | 28. prosince 2016 v 1:04 | Reagovat

[9]: Máš pravdu, Namada je Namada :D Mňa by to zožieralo :D Určite by Zero pokukoval po mladej Yuki :D :D

Heh, ja viem, že to tam nebolo spomenuté, ale proste mi to tak prišlo :) Aj červený obrus mali na stole! :D V mojej predstave, samozrejme :D

Juj, Pajka aj ja ďakujem :3

11 Paja Paja | Web | 28. prosince 2016 v 10:40 | Reagovat

[10]: Ani ja si to neviem predstaviť :) Ale tak možno, ak by sme si prešli tým, čím ona, tak by sme to brali inak ... kto vie. Aha taaaak ... že by Zero zahýbal Namade? :D no neviem si to predstaviť popravde a neviem si predstaviť ani to, ako by na to reagovala Nam, ak by sa to naozaj stalo a ona by na to prišlo.

Krásne do akých detailov si to dostala :D To je super, mne sa to veľmi páči :)

12 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 2. února 2017 v 14:52 | Reagovat

Znovu veľmi krásny bonus aj keď som z neho bola trošku smutná, nie preto čo sa tam dialo lebo to bolo krásne, vidieť celú rodinu pokope ako sa spolu radajú bola naozaj pekné, len mi prišlo ľúto Zera s tým, že prežije svoju milovanú ženu a dokonca aj svojho syna. Mohla by som povedať, že by som nechcela byť na mieste Namady keďže ona starne a Zero nie ale ja večný život skôr považujem za prekliatie ako dar, ešte k tomu keď ľudia, ktorých miluješ okolo teba starnú a zomierajú až ti nakoniec nezostane skoro nikto. Navyše Zem sa za tie roky mení, ľudia sa menia možno k lepšiemu možno naopak k horšiemu a Zera to všetko čaká, neviem je mi ho ľúto. Ale bonus je veľmi krásny idem si hneď prečítať ďalší :-)

13 Paja Paja | Web | 3. února 2017 v 17:55 | Reagovat

[12]: Ďakujem Tsuki :) veľmi ma teší tvoja chvála :) Ja som na tom rovnako, nechcela by som žiť naveky. Nechcem žiť krátko, ale určite tu nechcem byť navždy. Presne, podľa mňa musí byť ťažké strácať tých okolo seba. Nedokázala by som to večne. Podľa mňa by som sa stala najskôr necitlivou zrúdou, lebo by som sa bála znova tej bolesti pri strate osoby. A presne, nechcem vedieť, kam toto celé dospeje...tento svet.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama