35. kapitola - Odchody

23. března 2012 v 17:26 | P3P |  NaRi - život dvoch osôb
Tak poslednú kapitolu máme tu .. mala som isté problémy a chcela to pridať už skôr ale tak čo sa dá robiť .. je trochu dlhšia, keď už má byť posledná .. tak si ju prečítajte a hádam sa bude páčiť, i keď si myslím, že koniec veľmi nepoteší a preto ak by ste cheli druhú sériu, tak to napíšte do komentárov :D a mohli by ste aj veci, ktoré sa vám na poviedke páčili a nepáčili najviac :D a tak celkovo to dáko shrnúť, aby som vedela, na čom som :D a teraž už len vychutnávať :D:D






".... pretože rada starších už neexistuje." Dopovedal Kuran a u nás nastala chvíľka šokovaného ticha. Stáli sme pred polozrúcanou bránou. Bolo ráno a po bitke. Rido mŕtvy, Taki sa nevrátil a Rada starších s Loveckou Asociáciou padli.
"Ale vodca..." začal Hanabusa, keď v tom sa zastavil po pohľade Kurana.
"Robte si čo chcete už vás nepotrebujem." Povedal nám slová, ktoré celkom boleli. Teda mňa osobne nie. Mňa ani v riti nepichalo, že som ukradnutá dákemu čistokrvnému. Po Ridovi, to bola príjemná zmena. Potom sa otočil a odišiel dovnútra akadémie, kde naňho asi čakala Yuuki. Obzrela som sa a uvidela prekvapené tváre. Bolo cítiť, že ich to asi ranilo, pretože oni mu verili, bojovali zaňho a on sa k nim zachoval takto. V tom sa Hanabusa náhle rozosmial.
"Aido si v poriadku?" spýtal sa ho Kain pre istotu, keď sa Hanabusa už chytal za brucho.
"Je my skvele. Vodca .... jemu na nás záležalo. Ak by nie, využil by nás až dokým, by sme nezomreli. Cení si nás. Preto som sa rozhodol, že budem vodcu aj naďalej nasledovať." Prehovoril "Do duše párajúcimi" slovami. Nemo som sa na všetkých dívala.
"Teraz sa toho asi veľa zmení. Kaname-sama vyvraždil Radu starších a to sa neprepečie bez následkov. Dokonca my všetci sme v tom namočení. Takže aj ja budem naďalej stáť za vodcom Kuranom." Pridala sa k Aidovi Ruka. Kain si povzdychol a prehrabol si rukou vlasy.
"Pôjdem navštíviť rodičov, ale potom sa k vám pridám. Nechať vás dvoch samých by bola vaša vražda."
"ČOŽE!!" okríkli ho tí dvaja naraz. Lámalo mi srdce, keď som si zrazu uvedomila ako ich mám rada. A to, že som naisto vedela, že s nimi pokračovať nebudem -lebo ja za čistokrvný- nepôjdem ma bolelo. Mal by si sa vrátiť Taki, začínam sa cítiť sama. Odvrátila som pohľad od svojich priateľov a uprela zrak na akadémiu. Bude im istú dobu trvať, kým to opravia. No ak sa podujme viac ľudí, po prázdninách sa sem budú môcť študenti vrátiť. Škoda len, že naše miesto tu už nie je.





"A čo ty Rima?" počula som vedľa seba Shikiho. Pozrela som sa na nich. Stáli vedľa seba a s apatickým pohľadom sledovali nabudený zvyšok našej skupinky.
"Ostanem s tebou." Odpovedala mu. Je to krásne, keď majú s kým zostať. Znova som sa odvrátila a uprela pohľad na hrad.
"A ty Rijen? Ako si sa rozhodla?" spýtal sa ma Shiki. Sklonila som hlavu a chvíľu rozmýšľala, čo presne mám povedať.
"Moje miesto nie je v tieni čistokrvného, tu zostať nemôžem, do mesta sa nevrátim. Pôjdem pohľadať Takuma a potom uvidím." S povzdychom som vravela.
"Pôjdeme s tebou. Aj my by sme radi našli Ichijoua-san. A nenecháme ťa predsa samú." Povedala Rima. Venovala som im pohľad a jemne som prikývla.
"Ale kam chcete ísť? Rada po nás všetkých pôjde. Aspoň tí, ktorí zostali." Prehovorila som smutne.
"Do nášho starého sídla. Je v strede lesa, dobre chránení a po nás tak skoro nepôjdu." Povedal Shiki. Asi už o tom premýšľali. ... aspoň neostanem úplne sama. A myslím, že aj Takuma tam bude s nami môcť byť.
"Dobre. Tak sa poďme pobaliť, nech ho nájdeme čo najskôr. Máte predstavu kam sa vtedy pobral?" pozrela som na nich už po ceste ku ubytovniam.
"Istú."






Slnko už pekne žiarilo. Sedela som na rozpadnutom múre pred ubytovňou. Žiaci vnútri sa balili a chystali sa na prázdniny. Bola som tam celkom sama. Znova sami pustili slzy. Po tom čo sme sa vrátili do akadémie, zistili sme, že veľká časť budov je ďalej nepoužiteľná a musia sa opraviť. Preto otec išiel hneď za študentmi a ubezpečil ich, že už nie sú v ohrození, ale študenti sa dákym nedopatrením už pred tým dozvedeli, že nočná trieda sú upíri. Otec s nočnými študentmi a Asociáciou teda nemali na výber a boli nútení im upraviť pamäť. Len dve osoby sa všemožne bránili upraveniu. Sayori a jedna učiteľka. Zavrela som oči a ponorila sa do tej spomienky.





Stála som pri dverách veľkej siene a sledovala ako nič netušiacim študentom upravujú pamäť. Bola som opretá o rám dverí s nohami prekríženými, keď ku mne doľahli hlasnejšie hlasy. Lenivo a už aj unavene som otočila hlavu a pozorovala Sayori, Aida, Yagariho a našu učiteľku matematiky, ako sa handrkujú.
"Ale ja nechcem!" oponovala v kuse Sayori. Nemuseli mi trikrát vravieť, čo sa deje. Tie dve si odmietali dať zmeniť pamäť. Zhlboka som vydýchla, keď k nim pristúpili aj ďalší lovci. Potom som sa pobrala k nim.
"Nie. Nevidím dôvod. Ja nechcem zabudnúť." Stále oponovala Sayori. Prešla som k nim a položila ruku na rameno lovca, ktorý Sayori držal za zápästie.
"Mohol by si ju pustiť." Nebola to otázka, ale nechcela som byť nezdvorilá. Lovec sa na mňa pozrel a pustil Sayori. "Ich môžete nechať tak." Prehovorila som hlasom, ktorým som chcela naznačiť, že tak bude a hotovo.
"Namada to je nebezpečné." Prehovoril Yagari a zahľadel sa na mňa.
"Pre koho? Pre nás? Dobre viem, že nie. Pre nich? V čom? Sayori mňa právo si pamätať svoju najlepšiu priateľku a pre učiteľov, ktorý sa to dozvedeli, je lepšie keď to budú vedieť, lebo budú vedieť lepšie zareagovať, kebyže sa tu niečo také ešte vyskytne." Zdalo sa, že moje argumenty ich úplne nepresvedčili, ale nemali ako namietať. "Poďte za mnou." povedala som nakoniec tým dvom a dala sa na odchod. Sayori s učiteľkou išli za mnou a tvárili sa zmätene. "Mali by ste si uvedomiť jednu vec. Síce ste o svoju pamäť vďaka mne neprišli, upíri sú to najväčšie tajomstvo, ktoré teraz máte. Ak o tom nebudete hovoriť, nevyhľadávať ich a podobne, budete mimo nebezpečenstva. A dávajte si pozor, pretože ostaní si na to nespomenú. Budú si myslieť, že nočná trieda sa presunula na inú školu, preto tu už nebudú. Aj vy by ste si to vlastne mali myslieť a preto chcem aby ste sa na oplátku tak správali." Pozrela som sa na nich, keď som sa dostala ku dverám. Otvorila som ich a ustúpila. "Teraz sa hoďte pobaliť a dve hodinky študenti opúšťajú školu a idú na prázdniny. Budete mať dosť času o všetkom sami porozmýšľať a ak by ste zmenili názor, budúci školský rok, vám môžeme pamäť upraviť." Prikývli a prešli popri mne von.
"Ďakujem Namada-san. Odovzdaj prosím môj pozdrav na rozlúčku Yuuki."





Spomienka pominula. Moje sústredenie sa po lupienkoch prenieslo na aury. Žiaci sa pomaly začali sústreďovať do haly. Predpokladám, že aj s batožinou. Dobre dávam im ešte 10 minút a potom to trochu popoženiem. Viem, že aj Kuran chce odísť čo najskôr a preto musia študenti odísť skôr. Počkala som desať minút, potom vtrhla do budovy a posledných 15 žiakov súrila ako sa len dalo. Keď sme sa všetci zhromaždili dole, študenti si pobrali kufre a vybrali sa za mnou ku bráne. Na zozname študentov som si odškrtávala, každého kto vyšiel bránou, aby sa nestalo, že tu niekto zostane. Pod dlhými schodmi žiakov čakali buď autá s narýchlo zalarmovanými rodičmi, alebo autobusy, ktoré ich mali rozviesť. Prešiel okolo mňa posledný žiak. Takže táto trieda by bola. Idem po ďalšiu. Vydala som sa nazad a potom znova so študentmi k bráne. Tento cyklus sa opakoval 16 krát.
"Dovidenia budúci rok Namada-san." Pozdravil sa mi predseda tretiakov, ktorý odchádzali poslední, pretože sa niektorí ich jedinci nestíhali zbaliť.
"Dovidenia." Odpovedala som mu, keď prešiel za bránu. Oprela som sa o bránu. A sledovala, kým predseda triedy nenastúpil a posledný krát mi nezamával. Jemne som mu odkývala a celkom ma prekvapilo, že ma niekto takto pozdravil. Slnko sa blížilo ku kopcom. Potom som bránu, ktorá mala jeden pánt odtrhnutý, s vypätím síl zavrela. Následne som sa pobrala do otcovej kancelárie a únava na mňa dopadala. Však som na nohách viac ako 36 hodín.





Jemne som zaklopala na dvere. Boli sme v časti, ktorá nebola tak veľmi zničená.
"Ďalej." Ozvalo sa spoza dverí. Otvorila som ich teda a vošla dnuka. Boli tam Yagari a otec. Prekvapene som sa na nich pozrela.
"Neruším? Nevedela som, že tu budete Yagari-sensei."
"Vlastne nerušíš, aj tak sa to musíš dozvedieť." Povedal a ja som napäto čakala, čo z neho vylezie. "Ešte dnes opustím Akadémiu." Skoro som padla na zadok.
"Odchádzate? Ale prečo aj vy?" opýtala som sa zmučene a do hlasu sa mi vkrádal zadržiavaný plač.
"Aj ja ako aj ja?" nadvihol obočie. Otec si unavene trel čelo.
"Vy idete preč, nočná trieda odchádza. Kuran s Yuuki idú tiež preč. A si myslíte, že som tak blbá aby som si myslela, že po tom čo Yuuki odíde, tu Zero zostane?" vysypala som zo seba rýchlo. Ťažilo ma to, že tu ostanem sama. Samozrejme stále mám otca, ale v najbližšej dobe budeme mať toľko roboty okolo akadémie a on ako riaditeľ obzvlášť.
"Pochop, že teraz keď sú lovci bez prezidenta, tak nastane chaos a možno vzbury. To treba zastaviť, preto odchádzam."
"Keď to inak nejde. A kedy sa chystáte odísť?"
" Asi chvíľu pred ostatnými." Povzdychla som si.





Nachádzala som sa v mojej izbe, ktorá bola pomaly prázdna. Nemala som veľa vecí a aj to málo, čo som si so sebou chcela vziať, sa mi vmestilo do jedného kufra. Čo tu však musí ostať, je moje milé staré piano. Musím ho tu nechať. Srdce mi trhalo už len pomyslenie, že by som mala svoje piano a vlastne poslednú spojku s mojou minulosťou zanechať tu. Viem, ale že to bude pre mňa najlepšie. Zanechať starý život, ktorý som spolu s mojou ľudskosťou nenávratne stratila. Potlačila som slzy. Jedinou útechou mi boli Namadine slová. Slová, ktoré ju zaväzovali. Nedovolím, aby mu niečo uškodilo. Ani len čas. To ti prisahám. Zopakovala som si ich v duchu a hneď mi bolo o kúštik lepšie. Potom som zaklapla kufor, uzamkla na ňom zámky, vzala ho do ruky a vyšla z izby. Shiki s Rimou ma čakali tam, kde sme sa dohodli. V vstupnej hale. Prešla som popri Takiho izbe a s nič nehovoriacim výrazom som prišla do haly a zišla schody. Z hlavných dvier smerom von už do skorej tmy, práve vychádzali Kuranovci s Aidom, Akatsukim a Rukou. Dvere sa zabuchli pár sekúnd ako som ja prišla k Shikimu s Rimou.
"Tak môžeme ísť?" opýtala som sa ich, no svoje napätie a nádej som si udržala hlboko v sebe.
"Hej. Auto nás už čaká dole." Tak sme si vzali kufre a pobrali sa cez dvere k bráne. Vonka fúkal vietor a pred nami sa črtali postavy, piatich ľudí. Pomaly sme ich dobiehali a tak sme zmiernili tempo. Teda mňa museli zdržať, lebo som sa nevedomky veľmi ponáhľala. Boli sme takých 5 metrov za nimi. Videla som ako sa Yuuki obzrela a potom smutne otočila hlavu nazad. Zo zvedavosti som sa obzrela aj ja. Uvidela som vežu, ktorá sa strácala za pár stromami. Bola jednoduchá a nízka, postavená z kameňov. Vychádzal z nej Zero a v rukách niesol telo svojho dvojčaťa. Striaslo ma pri tom pohľade, pretože bolo vidieť, že dvojča je mŕtve. Avšak pokračovali sme v ceste. Prešli sme cez bránu a definitívne, sme Akadémiu opustili. Na treťom schode však Akadémiu preťal výkrik. Všetci zborovo sme zastali a upreli pohľad na jednu z stojacich veží akadémie.





Brána sa zaklapla a ja som ju zamkla jedným z kľúčov v tom zväzku, ktoré mi dal otec. Posledný krát som sa pozrela na malú Yagariho postavu a otrela si slzy z líc. Už vážne jediný, kto mi ostal bol otec. Odvrátila som sa od brány a pobrala sa nazad ku akadémií. Nastala noc, zavládla tma. Moje kroky sprevádzalo ticho a myšlienky akoby sa vytratili. Ostala mi prázdna hlava. Keď som si tú skutočnosť uvedomila, začali sa mi do hlavy vkrádať iné myšlienky. Keď odídu upíri, mala by som zavrieť aj prednú bránu. To nám ponúkne aspoň maličkú ochranu. Túto noc si hádam konečne pospím. Unavene som si zívla. Pobrala som sa teda cestičkou vedúcou cez stromy k bráne. Ani neviem ako spomienkami som zablúdila k bratovi a sestre. Myslím tým biologickej sestre a bratovi. Potom k starému životu, kedy som si ešte myslela, že život je veselý a gombička. Sama som sa musela zasmiať na svojej starej naivnosti. Ale detstvo som mala šťastné. Uvedomila som si a spomenula si na mamu. Na jej okrúhle líca a úsmev na perách. Sestra sa na ňu podobala najviac. Mne mama hovorievala, že sa ponášam skôr na nášho otca. No to neviem potvrdiť. Osud mi ho vzal skôr ako som si ho mohla zapamätať. Nie len jeho mi vzal osud. Trpko som si pomyslela. Blížila som sa k veži, kde som kedysi ošetrovala Zera. Jej kamenné steny sa mi zdali chladné a vyžarovala z nich tajomná sila. Blúznim. Zasmiala som sa v duchu. Ticho preťal zvuk otvárania dverí. Vŕzganie, ktoré som si pamätala. Ustrnula som na mieste a podozrievavo upierala zrak na miesto, kde sa o malú chvíľku objavil Zero. Srdce mi podskočilo, pretože nebol sám. Teda nie tak celkom. V rukách držal telo. Zrejme si ma nevšimol, alebo ma nebral na vedomie, pretože sa mi postavil chrbtom, a dal sa smerom k bráne. Takto som mohla jasne poznať telo, ktoré niesol. Akoby do mňa udrel blesk bol to Ichiru. Niečo nebolo v poriadku. Síce som bola na smrť unavená zavrela som oči a snažila sa sústrediť na miesto, kde by mali byť. No cítila som niečo zvláštne. Auru Zera a Ichira, ktorá sa navzájom prekrývali. A boli v jednej osobe. Otvorila som oči a zdesenie sa v nich muselo doslovne odrážať.







Zdalo sa mi, že je to strašne dlhá doba, kým som tam stála a snažila sa vyvrátiť pravdu. Smútok sa vo mne miešal s hnevom. Chcelo sa mi plakať, za všetkým. Otec, Mama, sestra, brat, Ichiru ... tých všetkým mi smrť vzala. Hnevala som sa na osud, pretože je aký je. Pretože mi skoro nik neostal. Tí čo ostali, sa odvrátili. Zmocňovala sa ma úzkosť. Zvrtla som na päte až konáre a lístie pod mojimi nohami zaprašťali a rozbehla sa plnou silou nazad do akadémie. Vlasy okolo mňa poletovali a po tvári mi tiekli slzy. Čím som bola bližšie akadémie, tým ma chytala väčšia zlosť. Ani neviem ako, nohy ma sami niesli ale uvedomila som si, že bežím po schodoch. Snažila som sa dostať čo najvyššie. Otvorila som dvere na vežu. Vyšla som von. Fúkal neznesiteľný vietor, ktorý hneď za mnou zabuchol dvere. So slzami hnevu aj smútku som prešla ku kraju a dívala sa na rozbúrené počasie. Kypelo to vo mne a chcelo sa to dostať von.
"PREČO ?! PREČO SI MI VŠETKO VZAL?!!! PREČO!!!" hlas sa rozľahol hádam po celej akadémií. Vlasy mi v divom vetre lietali okolo tela. S slovami vykypela aj zlosť. Ostal len smútok a samota. Hruď ma bolela. Rukami som si ju objala a padla na kolená. Slzy smi tiekli po tvári a dopadali na zem.....







Viezli sme sa už hodnú chvíľu. Šoférovala ich manažérka, ktorú prekvapilo, že teraz chcú niekam ísť. Ešte viac ju prekvapilo, keď jej Shiki prikázal zastaviť pri lese. Aj sa pýtala, čo tu ideme robiť, no my sme sa bez slova pobrali cez lesy a ju nechali čakať v aute. Asi hodinu sme kráčali a potom sa stromy rozostúpili a my sme videli rozvaliny. Podľa kameňa som usúdila, že neboli staré. Aspoň nie tak dlho.
"Takže príbytok Rady, to tiež neprežil." Okomentoval tento výjav Shiki. Aha takže sídlo Rady starších. Neviem na čo čakali, no ja som sa pohla a začala tam chodiť po vratkých kameňoch a sutine. Hľadala som niečo čo by mi napovedalo, kde je, alebo čo sa stalo s Takumom. Niekde som videla malilinké kryštáliky.
"Zomrelo tu veľa upírov." povedala som do ticha. Potom som sa zdvihla a pozrela na nich. Rima stála pri okraji lesa pozorne si všetko prezerala z diaľky. Shiki sa prechádzal v rozvalinách rovnako ako ja. Znova som sa otočila a dala do hľadania.
"Rijen, čo mal Ichijou-san oblečené?" opýtal sa Shiki. Otočila som sa naňho.
"Ten bieli kabát, ktorý nosieval. A šedé nohavice. A mal so sebou aj meč." Spomenula, som si na tú krátku chvíľu, kedy som bola s ním, skôr ako odišiel.
"Uhm." Znova sme sa dali do hľadania. Mňa sa zmocňovala úzkosť, keď začalo vychádzať slnko a my sme nič nenašli.
"Niečo mám." Otočila som sa na Shikiho. Ten držal Takiho meč a švihol ním vo vzduchu. Takže Taki tu bol. Pobrala som sa k Shikimu, keď v tom mi padol zrak na puzdro od toho meča.
"Nehodí sa ti." Počula som Rimu kritizovať Shikiho s mečom, kým ja som sa zohýnala po puzdro.
"Je to v pohode ak sa mi nehodí. Je to meč Ichijoua-san." Odpovedal jej. Potom sa pozreli na mňa, keď som vyslobodila puzdro spod kameňa. Bolo jemne poškriabané. Chcelo sa mi plakať. Zdvihla som sa a prešla k Shikimu. Ten zasunul meč do puzdra no na moje prekvapenie mi ho nechal v rukách a nevzal si ho. Znova som sa obhliadla. Slnko ma už nepríjemne pálilo na tvári.
"Rijen, možno je Ichijou-san už..."
"Nie je mŕtvy. Žije." Prerušila som Rimu ani nestihla dokončiť. "Niečo mi sľúbil." Odvrátila som sa od nich a znova pohľadom prečesala ruiny. Puzdro som pevne zvierala.
"Rijen mali by sme ísť." Povedal Shiki. Prikývla som a spolu sme sa vybrali znova ku lesu.......
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 25. března 2012 v 15:44 | Reagovat

chuda Namada ten zivot je fakt k nej otrasny...dufam ze sa bude mat lepsie :-) Kaname bol ako vzdy trapny no nech sa tam pachtluje s Yuuki ti si dobre k sebe sadli :D a chudacik Ichiru T-T no som zvedava co bude aj s Rijen tesim sa na druhu seriu :-)

2 P3P P3P | Web | 25. března 2012 v 16:11 | Reagovat

tak ja t teda začnem čo najskôr pripravovať.. len musím si niečo k tomu nakresliť a neviem ako skoro sa mi to podarí ... inak sa pokúsim tý pohúť čo najskôr :)

3 mizakoe mizakoe | Web | 25. března 2012 v 21:30 | Reagovat

uuuuu jak tohle může bejt poslední kapitola? to ne to ne! to mi nmůžeš udělat... takhle to přece nemůže skončit :-(  chudák Namada zůstala sama a Taki je dost dobře možná mrtvej... navíc... vážně všichni napořád odešli? :-(  Doufám že bude druhá série :D

4 funnybleach funnybleach | 26. března 2012 v 8:31 | Reagovat

tak bude, keď to tak veľmi chcete.. začnem na tom čo najskôr pracovať .. dúfam, že vás druhá séria poteší :D

5 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 26. března 2012 v 9:13 | Reagovat

ach, namada trpi aj na konci :( chudatko....som vazne zvedava, co je s takumom a ako to cele dopadne, takze rozhodne musis napisat aj druhu seriu :)

6 P3P P3P | Web | 26. března 2012 v 13:58 | Reagovat

som nesmierne rada že tak veľmi chcete druhú sériu .. ešte dnes tedaačem pracova na obrázku, i keď netuším kedy skončím :)a nemám premysleny celý dej, takže mi asi ho budem dotvárať počas písania a dúfam, že z toho nevznike dáka hlúposť ... vpred oznamujem, že nechcem aby bola táto séria dlhšia ako 40 kapitôl :D aj to si myslím,že bude dosť :D

7 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 26. března 2012 v 18:03 | Reagovat

[6]: nebude to blbost, to rozhodne nehrozi xD akoze druha seria nebude mat viac ako 40 kapitol?....chjooo, asi nam neostava ine ako sa s tym zmierit :(

8 P3P P3P | Web | 26. března 2012 v 19:29 | Reagovat

[7]: asi nie .. neviem si predstaviť, čo by som tam také mohla dať ..a le vravím, všetko sa uvidí priamo pri písaní :)

9 Kretenica-sama Kretenica-sama | Web | 20. září 2014 v 21:37 | Reagovat

Lomcujú mnou zmiešané pocity... Pripomenula si mi krutú smrť sivovláska a zase sa mi hrnú do oči slzy. Zároven som rada, že si Takiho nezabila. Namada je chudáčik a som zvedavá, čo ju postretne v druhej sérií. Všetko je to nejaké zlé... Jednoducho to potrebuje druhú sériu :D A tá našťastie je!! :)

10 Palka Palka | Web | 20. září 2014 v 21:44 | Reagovat

[9]: ou... prepáč.. ja som tiež plakala nad Ichirom, ale ... musela som sa s t=ym nakoniec zmieriť, i keď to pochovalo moje nádeje na trojku :/ Nezabila som ho... takže sa nemusím skrývať? (nádej v očiach) .... našťastie veru je.. :D mám pocit, že nikto nemá rád smutné konce ... ale toto si to podľa mňa vyžadovalo :D

11 Kretenica-sama Kretenica-sama | Web | 20. září 2014 v 22:03 | Reagovat

[10]: No presne... Teraz čo urobím :D Nemohla si ho nechať žiť aspoň v poviedke, aby som si nahovárala, že v anime bola chyba a Ichiro ma čaká niekde vonku aj s ružou v ruke? :D (dobre... toto by sa nestalo ani keby žil... žiaľ :D)
Vieš čo... Ja neviem, čo si prychystala v dvojke, tak si nechaj nejakú skrýšu v zálohe :-D :-D :-D

12 Palka Palka | Web | 20. září 2014 v 22:16 | Reagovat

[11]: hm... vidíš, to mi vtedy nepomohlo.. ale zasa povedzme si pravdu.. ak by to Zero neurobil, nedostal by do seba krv Shizuki a mohol by nám skončiť na levele E...a to by sme predsa tiež nechceli :) a takto ich máme vlastne oboch v jednom ( po rozhovore s tebou sa snaží presvedčiť samú seba)

no tak keď to bude akútne, tak potom krič a ja zasa začnem hľadať dobre? 8-)

13 Palka Palka | Web | 20. září 2014 v 22:22 | Reagovat

[11]: ty koki... ja som biedna už riadne... chcem napísať nenapadlo a napíšem nepomohlo ? ... to čo som? kde som? .... šibe mi? :O

14 Kretenica Kretenica | Web | 20. září 2014 v 23:10 | Reagovat

[13]: A keď som to čítala som si hovorila, že či si nemyslela nenapadlo :D To nič... To sa stáva... Môžeš sa pridať do rodiny Kretenovcov-sama :-D :-D :-D

[12]: Nepresvedčíš ma o tom! :D Márna snaha :-P

15 Palka Palka | Web | 21. září 2014 v 9:40 | Reagovat

[14]: veruže sa asi pridávam :D inak to nepôjde :D ale aby sme sa vedeli odlíšiť veľavážená kretenica-sama.... tak ja budem kreténka-sama :D

16 Rea Rea | Web | 21. září 2014 v 22:04 | Reagovat

Asi sa oficiálne vraciam ku Rei. Tamto je na mňa až príliš dlhé :D

17 Palka Palka | Web | 22. září 2014 v 20:20 | Reagovat

[16]: :D:D:D som veľmi rada, že si sa konečne rozhodla vrátiť ku Rei :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama