34. kapitola - Prísaha

14. března 2012 v 20:50 | P3P |  NaRi - život dvoch osôb
Tak predposledná kapitolka na svetíčku :D



Nevoľnosť. Slabota. Závrat. Cítila som ako mi z tela uniká životná energia. Ako sa vylieva z môjho tela priamo do úst toho podlého čistokrvného upíra. Takýmto tempom onedlho umriem. Uvedomila som si, čo mi len pridalo na zúfalstve. Ja nechcem umrieť! Keď som si už myslela, že zamdliem, Rido vytiahol svoje tesáky z môjho krku. Hneď na to sa ozval výkrik, ktorý by prebral aj mŕtveho.
"RIDO!!" krik sa niesol z druhej strany od oblúka. Bola to Yuuki a určite aj ostatok upírov.
"Máš šťastie, prišlo niečo chutnejšie ako ty." Zašepkal mi Rido a jeho ruka pustila môj golier. Neudržala som sa na nohách, toľko krvi mi zobral. Podlomili sa mi kolená a moje bezvládne telo sa skotúľalo po hŕbe ostatných ku kraju strechy, kde narazilo do okraju a ostalo ležať. Strašne ma to bolelo a do očí mi vhŕkli slzy. "Rijen!" počula som výkrik no nebola som schopná sa ani len pohnúť. Dnešná noc bola chladná a tak aj kameň podo mnou bol chladný a moju pokožku zvláštne upokojoval. Zazneli ďalšie a ďalšie výkriky, no ja som nebola schopná zdvihnúť hlavu a pozrieť sa čo sa deje. Po líci mi tiekli slzy a skoro hneď mi vysychali na lícach. Podľa hlasov, som pochopila, že Yuuki s Ridom sa rozprávajú a viac menej, medzi sebou bojujú. Tak som sa chcela pohnúť, vedieť čo sa deje. Tak veľmi. Z posledných zvyškov síl som sa zaprela rukami do zeme a kúsok nadvihla. Ruky sa triasli aj pod mojou nízkou váhou, no na prevalenie mi to stačilo. Asi tri, štyri centimetre vedľa už končila strecha. Ležala som na chrbte a ťažko oddychovala. Viečka sa mi zatvárali, no oči som sa snažila udržať otvorené. Nado mnou bola čierna noc a niekoľko hviezd. Kútikom oka som spozorovala žiaru na pravo odo mňa. Potom som zacítila pach Ridovej krvi. Pootočila som hlavu, lebo som chcela vedieť čo sa stalo. Nočná triedy bola chytené dákymi lianami. Pravdepodobne Ridovými. Skonštatovala som si sama pre seba. Potom tam bola Yuuki, ktorej Artemis sa premenil na neskutočne veľkú kosu a Rido, ktorému chýbal dobrý kus pleca a samozrejme kabáta, ktorý na mal oblečený. Miestom sa niesla napätá atmosféra. Nevidela som však toho, ktorý zranil Rida. Najradšej by som tomu človeku gratulovala. Musela som zavrieť oči, lebo sa mi mlžil zrak.







"Zero." Počula som Yuuki. Tak to bol Kiryuu-kun, kto poranil Rida. Uvedomila som si spojitosti. Vždy som sa tej jeho Bloody Rose bála. Usmiala som sa v duchu. Ani nie sekundu na to mi viečka zažiarili. Otvorila som oči a uvidela, že Zero poslal na Rida ďalšiu, tento raz neskutočne veľkú strelu. Nastal výbuch, tlaková vlna. Neskoro som si uvedomila, že ma zdvihlo do vzduchu, môj chabý pokus o zachytenie sa neuspel a ja som preletela cez okraj strechy. Potom nastal voľný pád. Inštinktívne som zavrela oči. Prvý náraz prišiel celkom skoro a vyrazil mi dych. Márne som sa snažila nasať vzduch do pľúc. Konáre stromov, mi pri tom páde bičovali telo, no v konečnom dôsledku zjemnili dopad na zem. Dopad bol tvrdý a bolestivý. Aj napriek tomu mi schopnosti upíra umožnili zostať pri vedomí. Bála som sa pohnúť. Nevedela som, či mám niečo zlomené, či krvácam. Telo ma bolelo úplne celé. Prerývane som dýchala a snažila sa nabrať čo najviac síl. Potrebujem si pospať. Zhrnula som to, keď nič nepomáhalo. A tak som rezignovane zavrela oči a pomaly odišla do sveta snov.







"Nikdy!" Rosetina čepeľ, sa plne rozžiarila všetkými farbami dúhy. Lovci zastali niekoľko metrov odo mňa, potom zmätene a asi vystrašene pozreli na mňa, potom na Rosetu, zaspätkovali pár krokov.
"Čo to má ?.... Hej je to to, čo si myslím?" prehovorila znova tá istá lovkyňa a otočila sa na lovca pri strome. V jej hlase bolo počuť ohromenie no aj pochyby. Lovec bol zaskočený, tak, že jej nebol schopný dať odpoveď a tak sa všetci zasa len pozreli na mňa. V očiach museli vidieť, tú zúrivosť, ktorá ma chytila za tých pár sekúnd.
"Teraz sa už neodvažujete? Ak chcete zatknúť otca, tak budete musieť prejsť cezo mňa. Takže posledný krát vyhlasujem, že riaditeľ nikam nepôjde! Inak sa vaše vnútornosti rýchlo spoznajú s Rosetou!" počula som ten ich zborový nádych, keď som vypustila Rosetine meno z úst. Lovci sklonili zbrane. Nadvihla som jedno obočie a naďalej čakala, čo sa bude diať. Lovec pri strome sa vystrel a pozrel sa na Crossa.
"Takže je to pravda. Je to ona. V tom prípade, nemáme inú možnosť. Máš veľké šťastie Kaien Cross" potom pozrel na mňa. "Počuli ste čo povedala, zložte všetci zbrane. Pamätajte na prísahu lovcov, nemôžeme ísť proti jej slovám. Nie teraz, keď sme bez veliteľa."
"Čo?" zamračila som sa, lebo som netušila o čom to tu melie ale zarazilo ma, keď všetci urobili ako povedal. Odložili zbrane a pozreli sa na mňa. Stále som nechala Rosetu svietiť, no vystrela som sa a spustila ju k telu. Potom si každý lovec, dva krát pravou rukou poklepal na miesto, kde je srdce a sklonil hlavu. Zmätene som zažmurkala a dívala sa na toto zvláštne gesto. Podvíhali hlavy a čakali čo sa bude diať. Tak isto ako ja. Dlho bolo ticho a nik sa ani nepohol.
"Dobre, trápne ticho máme za sebou." Povedala som a pohľadom si prezrela každého, či nemá v úmysle ma teraz zasa napadnúť. "A teraz mi niekto konečne povie čo presne to malo znamenať."
"Nevieš absolútne nič? Toľká nevedomosť!" pohoršoval sa jeden lovec.
"Tak moment!" zrušila som ho a zamračila sa. "Mám istú predstavu, ale..." nemusela som dokončiť.






"Ide o Rosetu. Lepšie povedané, teba a Rosetu." Ozval sa otec spoza mňa. Otočila som sa, kým som nechala Rosetu plne svietiť, v prípade potreby zasiahnuť niekoho. Teraz keď plne predviedla čo dokáže, som to vedela rozoznať a ovládať. Nepoviem vám ako, museli by ste to zažiť. "Ako dobre vieš, Roseta dostala meno po svojej prvej vlastníčke a užívateľke Rosete ..." dal sa do vysvetľovania otec.
"Viem bola to prvá lovkyňa." Musela som dodať, čo som vedela.
"Áno aj nie. Nebola prvou lovkyňou v tom zmysle, že by založila lovcov. Nie lovci boli dávno pred ňou. Avšak len muži, ktorý využívali antiupírske zbrane. Roseta bola prvá lovkyňa žena. Žena, ktorej krv príliš lákala upírov. Do jej existencie boli lovci, len obyčajní muži, to Roseta založila rod lovcov upírov. Oni boli len muži, ktorý sa rozhodli bojovať proti upírom a používali už zmienené antiupírske zbrane, vyrobené asociáciou. Roseta nikdy nebola antiupírska zbraň, čo dobre vieš. Ako sa obyčajnej žene, podarilo urobiť, nájsť taký silný meč, ktorý nie je antiupírsky, avšak v plnej forme, ktorú si nám práve predviedla, dokáže zabiť aj čistokrvného, je doteraz neznáme. V každom prípade to bola v svojom čase najnebezpečnejšia ľudská žena, ktorá dokázala zabiť nie len upíra, ale aj ľudí aby sa ubránila. Preto sa asociácia a Roseta dohodli na prísahe. Jej plné znenie si nepamätám, je uložené v asociácií, no veľa jej stránok mám vryté v pamäti ako každý dospelý lovec, či lovkyňa. Prvým krokom bola, že s obyčajným lovcom si založila rodinu a mala deti. Oni založili rody a rodiny lovcov, ktoré do vtedy neexistovali a tak dali silu boji proti upírom. Ďalším bolo, že jej meč Roseta sa bude dediť z mamy na dcéru celý rod, dokým nevyhynie a keby mal vyhynúť, dá sa najbližšej rodine, avšak vždy žene. Asociácia bola v tomto bode, dosť odporujúca, lebo ako chápeš, Roseta uprela moc práve mužom, no nakoniec pod hrozbou zrušenia prísahy, sa podvolili. Je známe, že rod sa do dnešných čias udržal a nevymrel a tak sa Roseta dedí po priamej línií." V tom momente som mala pocit, že asi odpadnem. " Avšak prísaha obmedzovala aj Rosetu. Musela sa podieľať na riadení asociácie, bez toho, že by si mohla žiadať právo právoplatného a jediného vodcu. A samozrejme, ani žiadna ďalšia lovkyňa, ktorá bude mať Rosetu. To znamená, že mohla zasiahnuť do riadenia asociácie, mala tam dáke miesto, no nemohla rozhodovať nad všetkým a úplne sama. Iba ak sa nejako presnejšie dohodla s prezidentom. Ale lovci nižšie postavení, museli Rosetu počúvať." Potom sa otec odmlčal a čakal na moju reakciu. Do prdele. Ja som .... Ja som .. .Ja som potomok Rosety! Tej Rosety! Ešte chvíľu mi myšlienky lietali v hlave, kým som si uvedomila, všetko čo mi otec povedal.
"Ale ... prečo, keď ženy s Rosetou mali toľkú moc, tak ju niektorý aj tak nepoužívali. Napríklad mama, babka ...?" nechápala som. Tu si otec zamyslene založil ruky a premýšľal ako mi odpovedať.
"Pretože, to bolo niekedy celkom riziko." Ozval sa hlas, ktorý som dobre počula a vôbec som ho nemala rada. Obzrela som sa a k nám všetkým sa blížil Kuran. "Upíri, si všimli výnimočných schopností, ktoré Roseta preukazovala a tak išli viac ako po hocičom inom, po ženách, ktoré ju vlastnili. A tie nie vždy, boli práve schopné sa tak veľmi brániť." Zamračila som sa. Zasa v tom boli upíri, ako inak. Šomrala som v duchu.
"Presne tak. Preto sa na dlhé storočia, meč v rodine skrýval, kým sa nenarodila veľmi schopná žena, alebo nenastala veľmi zlá situácia. Zatiaľ sa s Rosetou datuje len päť žien, ktoré plne prebudili schopnosti Rosety. Takže ty si šiesta." Pozrela som sa na nich s nadvihnutým obočím. Takže mama mi verila až tak, že mi zverila Rosetu, aj keď bola možnosť, že mi nikdy neodkryje svoju moc. Pozrela som sa na ostatných a videla, som, že na niečo čakajú. Chvíľku som počkala, a keď som si bola takmer istá prehovorila som.
"Dúfam, že nečakáte, že teraz prednesiem dáku dych berúcu reč."
"No ak máme pravdu povedať , tak ...." zazrela som na lovkyňu. A otočila sa k hradu.
"Keďže otec nikam nejde, vráťme sa radšej do..." nedopovedala som, pretože nad strechou akadémie sa rozsvietilo neskutočne veľké , bielo žiarivé svetlo.
"Svetlo, ktoré rozvrátilo noc upírov." Prehovoril Kuran vedľa mňa.






"Čo myslíte prežila to?" dostal sa ku mne hlas, ktorý ma prerušil v ríši snov. Pomaly som začala cítiť veci okolo mňa.
"Hej tak čo žije?" doliehal ku mne hlas, tentoraz hlasnejšie ako ten pred tým.
"Rijen no tak. Preber sa." Pocítila som ruku na pleci a ako ma niekto prevalil na chrbát. Zahnala som sa po tej ruke a mrmlala.
"Dajte pokoj." Počula som úľavné povzdychnutie. "Rijen preber sa." Dobiedzal do mňa ten istý mužský hlas. Triasol so mnou jemne, ale zároveň mi tým zabránil znova zaspať.
"Daj pokoj." Jemne som ho plesla po ruke a chcela som sa znova prevaliť na bok.
"Rijen!" zhúkla na mňa teraz dáka baba. Skoro ma vystrelo. Tak tomu sa vraví budíček. Otvorila som prudko oči a podopierajúc sa rukami som si začala sadať.
"Veď už nespím! Už som hore!" bránila som sa, kým som si sadla. Pretrela som si oči a uvidela Shikiho, ktorý pri mne čupel, za ním stála Rima, Ruka a Aido a za nimi Kain s Seiren. Bolelo ma všetko a hlava sa mi točila pre stratu krvi. Rukou som si masírovala čelo, kým ma neprerušila v činnosti Rima. Čupela pri mne a pod nosom mi otŕčala krvnú tabletku.
"Zjedz to, potrebuješ doplniť krv." Zamračila som sa na tabletku. Naposledy, keď som to skúšala, tak mi to telo odvrhlo. Pozrela som sa na Rimu a pokrútila hlavou. "Neboj už si upírka, telo ti to prijme." Akoby mi čítala myšlienky. Tak som si ju teda vzala a nasucho ju prehltla. Ledva mi prešla krkom. Hádam onedlho zaberie.
"Ja neverím, my sa bojíme, či prežila a ona si tu spí." Pohoršene soptila Ruka, ktorá bola pôvodcom toho budíčka, kým som sa stavala na nohy, ktoré boli prekvapivo vratké. Ešte dobre, že ma Shiki potiahol hore, inak by som sa asi nepostavila.
"Je v poriadku!" Aido vyzeral, že je vážne rád a hneď to dal najavo úprimným objatím, ktoré mi skoro pomliaždilo to, čo mi zostalo nepoudierané pádom.
"Tak by si ju nemusel teraz zabiť Aido-san." Povedala Rima jej ľahostajným tónom, no keď som sa na ňu pozrela, usmievala sa. Hanabusa ma hneď pustil a ospravedlnil sa.
"Ako sa cítiš Rijen?" opýtal sa Kain. Všetci sa na mňa dívali a tým ma trochu rozrušili.
"No ... bolí ma úplne všetko a mám pocit, že mám puknuté rebrá , ale inak .. mám taký pocit samoty .. voľnosti" na chvíľku som sa odmlčala a snažila sa prísť na to, čo to vyvoláva. "Samota ...." bola som si istá, že to nie je Takumovou neprítomnosťou. Samozrejme mi chýbal, ale toto bolo niečo iné. Niekto tu chýbal. "Rido je mŕtvy." Zašepkala som zhrozene, keď som si uvedomila, kto to je. Nie že by som nebola rada, ale ten pocit nebol príjemný. Upíri mi prikývli. Otočila som sa im chrbtom a zadívala sa na nebo. Niečo v mojom vnútri odumrelo. Rozum vedel, že mi to nemá byť ľúto, no krv vravela niečo iné. Zrazu som sa cítila nesvoja. Zmätená. Jedna časť chcela umrieť s ním, druhá sa divo bila, aby žila. Mimovoľne mi ruka zaletela k jazvám na ramene a nechty sa mi zarezali do kože. Keby tu bol Taki, ten by ma vedel upokojiť. A zrazu som si uvedomila, ako veľmi ho potrebujem. Moje telo zúfalo túžilo po tom jeho. Chcelo aby ma objal, potrebovala som cítiť, tie teplé ruky okolo mňa. Potrebovala som cítiť jeho hrudník, tlkot jeho srdca.... Po tvári mi stiekla slza. Potom ďalšia a ďalšia.

"Rijen mali by sme ísť." Počula som Shikiho za mnou. Nereagovala som a tak mi Shiki zovrel ruku, ktorú som si zarývala do ramena. Až potom mi došlo, čo vravel. Spakruky som si utrela slzy a otočila sa k nim.
"Už idem." A krivkajúc ako zlámaná stará kostra na drôtikoch som sa vydala za nimi.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 kurosaki_orihime kurosaki_orihime | Web | 15. března 2012 v 15:15 | Reagovat

nadherne napisaneee....skoda, ze lovci sa tak rychlo podvolili rosete (cakala som krv a vnutornosti xD), ale ta legenda je fakt paradna :D dufam, ze v poslednej sa vrati taki a namada prestane depkarcit nad zerom :)

2 P3P P3P | Web | 16. března 2012 v 18:33 | Reagovat

[1]: noo :D tak .. v prvom rade Ďakujem :D v druhom rade som si myslela, že Rido už dosť krutosti a krvi priniesol a tak som nechcela aby také niečo niesla na svojich rukach aj Namada :D a b treťom rade, nechaj sa prekvapiť poslednou kapitolou :D

3 mizakoe mizakoe | Web | 18. března 2012 v 13:06 | Reagovat

taaak Rijen žije Namamda žije... Rido je mrtvý... to vypadá dobře :D  škoda že už bude konec, tahle povídka mi bude chybět :-(

4 P3P P3P | Web | 18. března 2012 v 14:29 | Reagovat

tak ja ak budete chcieť urobím ďalšiu sériu, teda chystám ju ... lebo mám pocit, že koniec sa vám nebude veľmi páčiť :D
a ďakujem ti :D

5 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 25. března 2012 v 14:42 | Reagovat

:D Namada nemala chybu: "Trapne ticho mame za sebou" a potom "Dufam ze necakate ze prednesiem nejaku dych berucu rec." :D :D no som zvedava ako sa to dalej vyvinie :-)

6 P3P P3P | Web | 25. března 2012 v 15:30 | Reagovat

ďalšia kapitola je už na blogu zverejnená :D tak som zvedavá, čo na to poviete :D

7 Kretenica-sama Kretenica-sama | Web | 20. září 2014 v 21:22 | Reagovat

Nemohol byť koniec už teraz? :D Rido je mrtvy, Namada je skvelá, Kuran je síce stále kretén, ktorý sa skrýva, keď sa bojuje, ale inak je všetko perfektné! :D A ja mám príšerný strach, že v poslednej časti sa stane niečo zlé... Snáď sa mylim... Hneď to idem zistiť :D

8 Palka Palka | Web | 20. září 2014 v 21:40 | Reagovat

[7]: no.. ako ti to povedať... eee.. nezabíjaj ma, ale .... asi to tak veru bude :-| (nevie kam sa pozrieť, aby si ju nezabila) ale tak.. nechaj sa prekvapiť :)

9 Kretenica-sama Kretenica-sama | Web | 20. září 2014 v 22:04 | Reagovat

[8]: Aký klamný komentár... Takto ti poviem... Máš veľké šťastie, dievča! :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama